Vodopády Iguazú Brazília

Autor: Lubo Repka | 23.5.2017 o 13:11 | (upravené 24.5.2017 o 6:47) Karma článku: 6,29 | Prečítané:  2022x

V srdci Južnej Ameriky uprostred rozsiahlych a doteraz takmer nedotknutých dažďových pralesov, cez ktoré si reže cestu rieka Paraná, nachádzajú sa vodopády, ktoré vám svojou ohromujúcou krásou a silou vyrazia dych.

Svetovo všeobecne uznávané ako naj sú tri vodopády: Iguazú, Viktóriine a Niagarské. Všetky tri tvoria zároveň aj hranice medzi štátmi. Iguazú sa nachádzajú na hranici medzi Brazíliou a Argentínou.

Pre nás Európanov sem vedie dlhá cesta, preto ich tu veľa nestretnete. My sme tu stretli iba jeden írsky pár, ktorý sem priletel cez Uruguaj z Montevidea, ale tiež na argentínsku stranu, teda do Puerto Iguazú. Je to v podstate jedno, či sem prídete cez Brazíliu alebo cez Argentínu. Ak cez Brazíliu tak sa musíte dostať do mesta Foz de Iguaçu a ak cez Argentínu, tak len cez mesto Puerto Iguazú. Za riekou Paraná leží Paraguaj a pri hraniciach jeho mesto Ciudad del Este, čo je ďalšia možnosť.

Rieka Iguazú, ktorá vodopády vytvára, ústi do rieky Paraná 23 kilometrov za vodopádmi. Tento bod, kde sa stretávajú, tvorí hranicu troch štátov. Na západe je to Paraguaj, na severe Brazília a na juhu Argentína. O vodopády sa ale delia iba Argentína s Brazíliou, pričom väčšia časť pripadá Argentíne a vraj tá s krajším výhľadom Brazílii.

Naša cesta sem viedla cez Buenos Aires, odkiaľ let do Puerto Iguazú trvá približne dve hodiny. Z Puerto Iguazú sa každý deň robia výlety aj na brazílsku stranu vodopádov. My sme si jeden takýto výlet kúpili s tým, že si chceme pozrieť aj Itaipú.

Na brazílsku stranu nás prepravil autobus cez most Tancredo Neves (známy aj pod menom Fraternity bridge) klenúci sa ponad rieku Iguazú.

Pri vstupe do Parque Nacional Iguaçu sme si zakúpili vstupenky a potom špeciálnym autobusom pokračovali až k vodopádom. Brazílska časť je vybudovaná tak, že sa prechádzate po chodníku vedúcom pozdĺž kaňonu rieky. Pokiaľ to prales dovoľuje sú tu vybudované výhliadkové miesta, na ktorých sa tlačia turisti, aby si urobili „svojky". Treba veľa trpezlivosti, ohľaduplnosti a tolerancie, aby ste to všetko prežili bez psychickej ujmy a pritom si ukoristili aj pre seba tie najkrajšie možné fotky.

Postupne chodník klesá až k vodopádom. Tu sú už vybudované mostíky a lávky tak, aby ste mali čo najintímnejší kontakt s padajúcou vodou. Ocitáte sa uprostred vodopádu v tom jeho najkrajšom mieste. Suchý odtiaľto neodíde nikto, rozprávať sa nedá, všetky slová prehlušuje hukot vody. 

Tieto milé zvieratká veľmi pripomínajú zvieratká u nás známe pod nežným pomenovaním medvedík čistotný, po anglicky raccoon. Všetci sú to ale rovnakí lumpi. Živia sa hlavne odpadkami a kradnutím zvyškov jedla. Sú veľmi prefíkaní a šikovní, majú dlhé, ostré pazúriky a vedia sa dokonale šplhať po stromoch. Pred človekom nemajú žiadny rešpekt a všade sú varovania, aby ste ich nekŕmili a nedotýkali sa ich, lebo vás pohryzú alebo poškriabu, čo v obidvoch prípadoch znamená nebezpečenstvo nákazy besnotou.

Voda padá v šírke takmer troch kilometrov do kaňonu z výšky 60 až 82 metrov. Tok rieky sa triešti o množstvo malých či väčších ostrovov, ktoré vodopád rozdeľujú na niekoľko menších vodopádov. Všetko ale závisí od výšky hladiny vody. Nevidíte teda jeden 2,7 kilometrový vodopád, ale viacej menších, z ktorých najväčší v tvare podkovy sa volá Diablov hrtan. Voda rieky tu padá z výšky 82 metrov, pričom šírka toku je 700 metrov. Táto časť je najohromujúcejšia. Na jej popísanie sa ťažko hľadajú slová, tak si pozrite radšej fotografie.

Prvým, kto sa vyslovil za vytvorenie brazílskeho národného parku Iguaçu bol vojenský inžinier André Rebouças, ktorého kniha o provincii Paraná a stavbe železnice do Mato Grosso a Bolívie z roku 1876 vzbudila svojim opisom krásy vodopádov na rieke Iguazú záujem širokej verejnosti. V tom čase mal prvý národný park na svete (Yellowstone) 4 roky. Trvalo však ďalších viacej ako 60 rokov, kým bol prijatý príslušný federálny zákon. Stalo sa tak 10. januára roku 1939. Do knihy svetového dedičstva UNESCO bol park zapísaný v roku 1986.

Na záver ešte ponúkam zostrih krátkych videosekvencií, ktoré sa mi podarilo natočiť. 

V dohodnutom čase sme sa zase stretli s našou skupinou a sprievodcom, ktorý nám ešte umožnil navštíviť suvenírový obchod a potom sme už išli na obed. Ten bol typicky brazílsky na spôsob churrasco.

Vodná elektráreň Itaipú súperí s čínskou vodnou elektrárňou Tri rokliny na rieke Jang-c-ťiang o svetové prvenstvo v produkcii elektriny. Niektoré údaje uvádzajú, že tá čínska je výkonnejšia, ale ostatné dva roky tomu tak nebolo. Všetko totiž záleží na sile toku rieky v príslušnom období. V roku 2016 vytvorila Itaipú svetový rekord v produkcii elektrickej energie, ktorý má hodnotu 103 miliónov megawathodín! Čo sa týka veľkosti stavby je prvenstvo jasne na strane Itaipú. Vybudovaním tejto vodnej nádrže sa stala ale jedna smutná vec. Boli zničené vodopády Guaíra.

Z našej skupiny turistov o Itaipú neprejavil záujem nikto, iba my. Dokonca ani slávni českí cestovatelia Hanzelka a Zikmund túto oblasť nenavštívili, aj keď tu boli v období, kedy ešte mohli vidieť vodopády Guaíra v ich plnej kráse. Pritom boli ku nim tak blízko. Uspokojili sa s vodopádmi Iguazú. 

My sme si presadli z autobusu do taxíka, ktorý nás doviedol ku hlavnej administratívnej budove elektrárne, kde sa nás už ujal personál na to určený. 

Táto vodná elektráreň vznikla prehradením rieky Paraná. Výška hrádze dosahuje až 196 metrov a je dlhá 7,7 kilometra. Základná dohoda medzi Paraguajom a Brazíliou o jej vybudovaní bola podpísaná v roku 1966, zmluva v roku 1973 a s výstavbou sa začalo v roku 1975. Dobudovaná bola v roku 1982.

 Vzniknutá vodná nádrž ale zničila niečo, čoho hodnota sa nedá merať žiadnymi peniazmi ani vyrobenou energiou. Zaplavené a zničené boli najväčšie vodopády na svete. Vodopád Guaíra na rieke Paraná pozostával z 18-tich kataraktov, z ktorých 7 bolo primárnych (najvyšší z nich mal 40 metrov). Hovorilo sa im aj sedem vodopádov. Celkový výškový rozdiel bol 114 metrov a prietok vody 13 000 metrov kubických za sekundu (pre porovnanie Iguazú majú priemerný prietok 1 756 metrov kubických za sekundu). Davy ľudí sa chodili pokochať poslednými možnými pohľadmi na tieto vodopády až kým sa nestalo nešťastie. 17. januára roku 1982 sa pod ťarchou zvedavcov zrútila výhliadková lávka a zahynulo 80 ľudí. 

Rezervoár sa začal napĺňať vodou 13. 10.1982. Vzhľadom na to, že sa tak stalo v období dažďov a vysokej hladiny vody, došlo k jeho naplneniu v priebehu 14 dní. Už 27. októbra bol rezervoár naplnený. Pod jeho hladinou sa stratili vodopády Guaíra a aby ich nebolo možné nikdy obnoviť, dala brazílska vláda pod zámienkou bezpečnej plavby dynamitom vyhodiť do vzduchu ústrednú skalu, ktorá dovtedy formovala vodopády.

Takto smutno končím tento blog, ani som to neplánoval. Čo dodať? Tešte sa na pohľad z argentínskej strany.

Lubo Repka

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ako narastú platy vo Volkswagene a čo s obednou pauzou

Finálna dohoda je pri tretej tarifnej triede vyššia.

DOMOV

Muži v horúčavách trpia pre módu - ak je povinná

Slovenskí šoféri sú na tom lepšie ako Francúzi.


Už ste čítali?