Vodopády Iguazú Argentína

Autor: Lubo Repka | 28.5.2017 o 20:52 | Karma článku: 3,96 | Prečítané:  419x

Vodopády Iguazú si medzi sebou delia Brazília a Argentína tak, aby tá najväčšia atrakcia Diablov hrtan bola prístupná z obidvoch strán. Hranica vedie stredom rieky Iguazú. Na pravej strane rieky je Brazília a na ľavej Argentína.

Príroda to ale zariadila tak, že takmer 80% vodopádov sa nachádza na strane argentínskej.

Rieka Iguazú pramení v horách Serra do Mar v Brazílii v štáte Paraná a má dĺžku 1320 kilometrov. Pohorie Serra do Mar sa zdvíha paralelne s východným pobrežím Atlantického oceánu až do výšky 2 255 metrov v dĺžke takmer 1 500 kilometrov. Pohorie zachytáva množstvo zrážok a tak Iguazú veľmi skoro mohutnie a naberá na sile. Tok rieky je prudký. Na svojej ceste, ktorá končí v rieke Paraná a vedie cez doteraz takmer nedotknutý dažďový prales prekoná výškový rozdiel vyše tisíc metrov. Tesne pred svojím koncom, 23 kilometrov od ústia do rieky Paraná, padá v šírke takmer troch kilometrov z planiny Paraná na rovinu Misiones a vytvára vodopády Iguazú.

Prvým Európanom, ktorý vodopády „objavil“ bol španielsky dobyvateľ Álvar Núňez Cabeza de Vaca. Aj keď jeho meno v preklade vôbec neznie hrdo (kravská hlava), pochádzal zo šľachtickej rodiny a na svoj objav môže byť určite hrdý. Narodil sa v meste, ktoré stojí najviacej zo všetkých miest sveta za objavom Ameriky: Jerez de la Frontera. Najprv sa túlal po Mexiku a juhu vtedy ešte neexistujúcich Spojených štátov amerických (preskúmal aj Floridu), kde sa zúčastnil na výprave vedenej výskumníkom, ktorý sa volal Pánfilo de Narváez. Výprava sa uskutočnila v rokoch 1528 až 1536. Z ostrova Hispaniola prešli na Kubu, potom na Floridu, kde boli zajatí a zotročení indiánmi. Neskôr sa dostali juhom terajších USA až do Mexico City. Cestou objavili rieku Mississippi, Texas a pobrežie Kalifornského zálivu. Narváezovu expedíciu prežili len 4 ľudia, medzi nimi aj Cabeza de Vaca. V rokoch 1541 až 1544 bol guvernérom Novej Andalúzie (v podstate dnešná Argentína), neskôr súčasť Peruánskeho vícekráľovstva. Ihneď po svojom príchode zorganizoval výpravu na potlačenie indiánskych nepokojov v Paraguaji. Cestou, ako sa prebíjali džungľou, vraj začul nezvyčajne silný hukot. Nasledoval zvuk a čoskoro uvidel vodopády. Stal sa tak prvým Európanom, ktorý ich uzrel. Bolo to v auguste roku 1541. Pôvodní obyvatelia z kmeňa Guaraní vodopády nazývali „veľká voda“, čo mu znelo ako „iguazú“.

Na nekonečné spory ohľadom toho, z ktorej strany sú vodopády krajšie, či zo strany Brazílie alebo Argentíny mám jednoznačný názor. U mňa vyhráva Argentína. Určite rátajte s dlhším časom, ktorý potrebujete na prehliadku argentínskej strany vodopádov. Budete sa prechádzať po drevených lávkach a mostoch klenúcich sa ponad vodu rozliatej rieky. Z blízka uvidíte jednotlivé vodopády, z ktorých každý nesie svoje meno a každý je jedinečný až k tomu najvýznamnejšiemu a najväčšiemu, ktorý sa volá Diablov hrtan (anglicky Devil‘s Throat, španielsky Garganta del Diablo).

Medzi jednotlivými východiskovými bodmi pre pešie prechádzky vás prepravuje vláčik, ktorý začína aj končí pri vstupe do parku. Našou prvou zastávkou bola vlastne konečná, previezli sme sa teda celým parkom až na Estanción Graganta del Diablo. Potom sme pokračovali pešo po mostíkoch až k samotnému Diablovmu hrtanu.

 

 Potom sme sa vrátili na vláčik a ten nás doviezol do Estanción Cataratas, odkiaľ sme opäť pešo pokračovali po červenej trase smerom po vnútornom okruhu, kde sa pod vami valí voda do rokliny na rozličných miestach.

Je možnosť prejsť sa aj po modrej trase, tá bola ale kvôli príliš početnému výskytu jaguárov v čase našej návštevy pre turistov uzavretá. Americký jaguár (len málo odlišný od afrického leoparda) je po levovi a tigrovi tretia najväčšia mačička na svete. Je veľmi dobrý plavec a po stromoch šplhá ako mačka domáca. Tu v okolí vodopádov má ideálne podmienky na život, dostatok potravy a dokonca aj pred ľudmi je tu v bezpečí a chránený.

Po krátkej prestávke sme sa presunuli na miesto, odkiaľ sa organizujú plavby po rieke až popod vodopády. Toto bola asi najdobrodružnejšia časť nášho spoznávania vodopádov Iguazú. Na korbe nákladného auta nás previezli džungľou ku schodom vedúcim dolu k rieke. Cestou sme sa pokúšali uzrieť nejaké opice alebo tukana, ale nevideli sme nič. Pri rieke nám obliekli záchranné vesty a nalodili sme sa na nafukovací zodiak. Všetky veci, ktoré nemajú rady vodu sme si odložili do špeciálnej, vodotesnej tašky a vyrazili sme. Čo vyrazili, doslova vyleteli po hladine rieky smerom pod vodopády. Cestou sme prekonávali drobné pereje, ktoré ale loďkou poriadne hádzali. Voda striekala všade navôkol nás. To už sme boli ale pod vodopádom, takým menším. O pár sekúnd sme boli úplne mokrí, prehnali sme sa pod padajúcou vodou so zatvorenými očami. Ale to bol len začiatok. Nasledovala jazda do Diablovho hrtanu. Aspoň mne sa zdalo, že skoro až úplne dovnútra. V skutočnosti sme sa len previezli po okraji. Voda hučala, že som nepočul ani vlastný krik, oči som si chránil dlaňami ako malý chlapec, keď mu vo vani mamička šplechne trochu vody do tváre.

Prikladám aj krátke video z tejto jazdy až popod vodopády, potom som už ďalej netočil, naozaj sa nedalo.

Trochu sme sa osušili a naspäť nás opäť vyviezli na korbe auta. Konečne sme mali trochu šťastia a videli sme tukana ako prelietol zo stromu na strom. Najprv sedel úplne na vrcholku toho najvyššieho stromu a keď nás začul, vzlietol a presunul sa o nejakých sto metrov ďalej na iný strom, kde sa nám stratil z dohľadu.

Čo sa týka mestečka Puerto Iguazú spoznali sme ho hlavne po večeroch a v deň nášho odletu naspäť do Buenos Aires, kedy sme mali doobeda ešte toľko času, aby sme sa prešli až k sútoku riek Iguazú a Paraná, kde prebieha hranica medzi Paraguajom, Brazíliou a Argentínou.

 Poobede sme leteli naspäť do Buenos Aires. Sedel som pri okne a pozoroval najprv rieku Paraná a neskôr rieku Uruguaj.

Rieka Paraná má dĺžku 4 880 kilometrov a po Amazonke je to druhá najväčšia rieka Južnej Ameriky. Vzniká vlastne spojením dvoch veľkých riek Paranaiba a Rio Grande na juhu Brazílie, potom cestou ešte zhltne také veľké rieky ako Iguazú, Paraguaj a Uruguaj aby sa na konci svojej púte zmenila na Río de la Plata a zmiešala sa s vodami Atlantického oceánu.

Na úplný záver ešte pripájam krátke video z pristávania v Buenos Aires, na ktorom je vidno aj štadión El Monumental slávneho futbalového klubu River Plate.

Lubo Repka

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum Polis: SNS po kríze výrazne stratila

SNS by získala menej percent, než bol jej volebný výsledok v roku 2016. Politológ za tým vidí správanie jej predsedu Andreja Danka.

EKONOMIKA

Obchvat Ružomberka. Mal byť hotový, bude meškať roky

Úsek plánujú dokončiť až v roku 2021.


Už ste čítali?