Buenos Aires - mesto, do ktorého sa rád vrátim

Autor: Lubo Repka | 11.7.2017 o 14:08 | (upravené 12.7.2017 o 10:34) Karma článku: 4,60 | Prečítané:  1002x

Na Buenos Aires a okolie sme si bohužiaľ nevyhradili dostatok času, ale inak sa to asi ani nedá. Nikdy tu nebudete dostatočne dlho, aby ste videli všetko a naplno si užili jeho atmosféru. Do tohoto mesta sa treba vracať.

Ak k tomu zarátame možné výlety do okolia alebo po samotnej Argentíne, ktorým sme sa samozrejme nevyhýbali ani my, tak aj mesiac je málo. Rovnako ťažké bude napísať o Buenos Aires jeden blog.

Začnem ako vždy troškou histórie. Mesto bolo založené na dvakrát. Po prvý raz to bolo 2. februára roku 1536 španielskou expedíciou vedenou Pedrom de Mendoza. Osada, ktorú založil by teraz ležala na juh od dnešného centra mesta. Po šiestich rokoch neustáleho napádania miestnymi domorodcami osadníci mesto opustili. Meno Mendoza dnes preto poznáme skôr z etikiet fliaš od vína pochádzajúceho ale z inej časti Argentíny, teraz nazývanej Mendoza.

Druhé trvalé osídlenie sa uskutočnilo v roku 1580. 11. júna tu založil osadu Juan de Garay, ktorý sa priplavil riekou Paraná až z Asunciónu, dnes hlavné mesto Paraguaja. Pristál na rieke Rio de la Plata približne v mieste, kde sa teraz nachádza Plaza de Mayo, hlavné námestie mesta Buenos Aires. Mestu dal meno Ciudad de la Trinidad a prístav, v ktorom pristál pomenoval Santa Maria de Buenos Ayres. O tri roky na to ho niekde pri plavbe hore tokom rieky Paraná zabili indiáni. Ale mesto, ktoré znovu založil si už nedalo druhú šancu ujsť a pomaličky sa rozrastalo. Postupne sa stalo najvýznamnejším prístavom Južnej Ameriky. Tok tovaru z Ameriky bol v tom čase komplikovaný a dlhá cesta ho predražovala. Zo Strednej Ameriky putoval tovar do Peru a potom cez vnútrozemie po riekach Paraguaj, Uruguaj a Paraná do mesta Buenos Aires a odtiaľ cez Atlantik do Španielska.

Buenos Aires požadovalo od španielskeho kráľa viacej voľnosti, ktorej sa mu dostalo až v 18. storočí, kedy sa stalo slobodným prístavom. To už ale aj pod vplyvom francúzskej revolúcie silneli snahy o úplnú samostatnosť. Nakoniec ju vybojovalo nielen pre seba, ale pre celú Argentínu. Vyhlásená bola 25. mája 1810 (preto Plaza Mayo) a deklarovaná 9. júla 1816 (preto la Avenida Nueve de Julio).

Na Májovom námestí (Plaza Mayo) sa nachádzajú mnohé najvýznamnejšie pamiatky mesta a už historicky sa tu odohrávajú všetky revolučné udalosti, počnúc tou najvýznamnejšou, ktorá sa uskutočnila 25. mája 1810 a viedla ku samostatnosti Argentíny, alebo tou zo 17. októbra 1945 pri protestoch za prepustenie Juana Peróna z väzenia pod vedením Evy Duarte, neskôr Perónovej, ktorá sem priviedla odhadom 250 až 350 tisíc protestujúcich. Keď si to predstavím, tak to musela byť sila, pretože námestie zase nie je až také veľké. Musela tu byť hlava na hlave a ešte aj všetky prístupové ulice boli plné ľudí. Všetky pohľady smerovali na dom Casa Rosada. Ten sa nachádza na dolnom, východnom konci námestia. Až do dnešnej podoby prešiel mnohými fázami budovania a prerábania, pretože tu v podstate stojí od znovuzaloženia mesta v roku 1580. Objavil sa okrem iného aj v hollywoodskom filmovom spracovaní muzikálu Evita. Hudbu zložil Andrew Lloyd Webber a libreto Tim Rice.

Na námestí je aj sídlo národnej banky. Pri jej fotke si spomínam na jeden problém, s ktorým sa potrápite pri každej návšteve Argentíny. Je to ich domáca mena argentínske peso. Kúpiť si pesos vopred napríklad v USA je síce možné, ale nie veľmi jednoduché. Peniaze si musíte vopred objednať a trvá to aj dva-tri dni, kým vám ich zoženú. Neviem, ako je to u nás. Okrem toho sa neustále znehodnocuje a to až tak, že mince majú ako kov väčšiu hodnotu, aká je na nich vyznačená. Vraj ich ľudia zbierajú vo veľkom a predávajú do kovošrotu. Samozrejme nie v Argentíne, ale v Číne. To spôsobuje problémy s používaním automatov, napríklad pri kúpe lístku na metro a pod. Mince jednoducho nie sú.

Metropolitná katedrála sa nachádza na mieste, ktoré jej určil ešte Juan de Garay. Najprv tu bol postavený drevený kostol, ktorý postupne prešiel niekoľkými kompletnými prestavbami až do dnešnej podoby z 19. storočia.

Vo vnútri katedrály je mauzóleum generála Josého de San Martína, ktorý sa zapísal do národnooslobodzovacieho hnutia juhu Južnej Ameriky rovnako ako Simon Bolívar na severe Južnej Ameriky. Okrem sôch, ktoré ho strážia a zároveň reprezentujú Peru, Čile a Argentínu ho stráži aj čestná stráž, ktorá sa tu vymieňa každé dve hodiny. Pri výmene odtiaľto prepochodujú cez celé námestie až do Casa Rosada a turisti majú atrakciu.

Catedral Metropolitana de Buenos Aires je katolícky kostol a terajší 266. pápež katolíckej cirkvi František pochádza práve z tejto diecézy. Má tu všade portréty a je tu veľmi obľúbený, najmä pre svoj ľudský prístup k veriacim.

Jorge Mario Bergoglio sa narodil v Buenos Aires 17. decembra roku 1936. Po maturite na chemickej priemyslovke, ktorá ho evidentne neoslovila, pracoval ako vyhadzovač v nočnom klube. Keď mal 21 rokov ochorel a museli mu vyoperovať hornú časť pravých pľúc. Možno aj to ho primälo k rozhodnutiu študovať teológiu. Po ukončení teologických štúdií sa stal jezuitom. V roku 1998 bol menovaný arcibiskupom mesta Buenos Aires a v roku 2001 ho vtedajší pápež Ján Pavol II. menoval kardinálom. Pápežom bol zvolený 13.3.2013. Že by šťastná trinástka?

O kúsok ďalej sa nachádza budova bývalej radnice, v ktorej je teraz múzeum mesta. Domáci jej inak nepovedia ako Cabildo, čo je v preklade kapitula, radnica. Prvá budova tu bola postavená v roku 1610, neskôr sa ukázala ako nepostačujúca. V priebehu celého 18. storočia bola budova obnovovaná, prestavovaná a vylepšovaná prakticky do dnešnej podoby. Iba jeho veža bola ešte v roku 1880 zvýšená o 10 metrov.

Z Plaza Mayo sa dostanete prechádzkou po Avenue Corrientes na Plaza de la República. Tu sa nachádza najfotografovanejší objekt celého mesta obelisk a tu začína aj najširšia a najslávnejšia ulica Buenos Aires la Avenida de 9 Julio.

Obelisco de Buenos Aires je ikonou mesta. Postavený bol v roku 1936 na 400. výročie prvého založenia mesta. Obelisk je vysoký 67,5 metra a v jeho vnútri sa dá vystúpiť po 206 schodoch až k 4 okienkam v jeho konštrukcii. Musím sa sám na sebe smiať, keď toto píšem. Nebol som totiž hore, lebo som o tom ani nevedel. Túto informáciu som si naštudoval až teraz, keď o tom píšem. Aj takéto veci sa pri cestovaní stávajú a aj preto sa sem musíme vrátiť.

La Avenida de 9 Julio má 7 jazdných pruhov v každom smere a v strede je vytvorený koridor pre mestskú hromadnú dopravu. Okrem toho po každej strane sú ešte dvojprúdové miestne cesty, ktoré riešia dopravné prepojenie s bočnými uličkami. Ťahá sa zo severu na juh a na každom konci je veľkoryso napojená na hlavné mestské dopravné okruhy a diaľnicu. Po bokoch sú samozrejme široké chodníky vždy plné chodcov.

Keď sa po Avenue 9 de Julio vydáte smerom dolu po ľavej strane, prídete k budove najznámejšieho divadla v meste. Volá sa Teatro Colón a venované je opere. Jeho prvá podoba pochádzala z roku 1857, terajšia je z roku 1908. Auditórium má tvar podkovy a je tu 2487 miest na sedenie. Pódium je štvorcové s rozmermi 20x20 metrov a je vysoké 15 metrov. Vraj má tretiu najlepšiu akustiku na svete. Budova má 6 nadzemných podlaží a tri podzemné.

Keby ste krížom cez námestie Republiky pokračovali ďalej smerom od námestia Mayo po ulici Corrientes, zakrátko sa dostanete do pizzerie Güerrín. Dostanete tu podľa všetkých bedekerov a internetových stránok najlepšiu pizzu v Argentíne. Nevynechali sme samozrejme ani túto gurmánsku atrakciu. Kedykoľvek sem prídete, vždy musíte čakať v rade. Aj keby ste chceli len pizzu do ruky, aj tak. Ale ide to pomerne rýchlo, za pol hodiny čakania už sme sedeli pri stole. Čo vám poviem? Masovka, pizza bola samý syr, hrubá a mastná. Edgar Allan Poe alebo jeho havran by povedal „never more“.

Iný kulinársky zážitok vám poskytne reštaurácia La Estancia na ulici La Valle. Sem sa nechodí jesť, ale „žrať“. Mäso, mäso a len a len mäso. Toto je typická argentínska strava. A chodia sem aj miestni, nielen turisti. Ale keď ste turista, tak si to užijú. Dostanete tak veľa jedla, že nemôžete zjesť ani polovicu, akokoľvek to je dobré. Ale je ešte aj iné vysvetlenie. Domáci proste zjedia viacej. Prišli tam traja chlapi, teda už tam sedeli, keď sme prišli my. A sedeli a jedli tam aj keď sme my už odchádzali. To som ešte nevidel, čo tí páni zjedli! A popritom sa stále rozprávali, zabávali, rehotali a jedli, pili, jedli a pili...

Ďalšia slávna ulica je Florida. Je to vlastne ulica obchodov a „vekslákov“, z veľkej časti určená len pre peších. Cambio, cambio počujete na každom kroku. Spomenul som si na jedného nášho „politika“ a mal som chuť zakričať ...veksel... alebo čo to vtedy na ulici kričal? Z obchodov ma zaujali predajne topánok a kožených výrobkov. Topánky samozrejme tiež z kože. Napríklad fantasticky jemná a kvalitná koža z tapíra, to si v Európe nekúpite. Ale ani ja som nekúpil, nepáčil sa nám dizajn topánok, ktoré ponúkali.

Čo ešte nesmiem zabudnúť je futbal a tango. V Buenos Aires sú dva futbalové kluby, ktoré rozdeľujú obyvateľov mesta na dva nezmieriteľné tábory. Boca Juniors a River Plate. Okolo štadiónu River Plate sme leteli, keď sme pristávali letom z Iguazú do Buenos Aires, opísal som ho v blogu tu.

Boca Juniors sídli v rovnomennej štvrti, ktorá je zároveň aj centrom kultu tanga. Klub bol založený v roku 1905, je teda starší ako River Plate. Futbalisti tohoto klubu vybojovali argentínsky titul Primera División celkovo 32-krát (za 112 rokov). Ale to asi nie je podstatné. Z pohľadu obyvateľov mesta je to, že fandíte jednému alebo druhému klubu rozhodnutie na celý život, možno nie jeden ľudský život, ale celých generácií. Asi nikde na svete nie sú vernejší fanúšikovia ako tu v Argentíne. S tým súvisí množstvo iných vecí, ako napríklad oblečenie, farby na fasáde domu, v ktorom bývate atď. Klub hrá svoje zápasy na štadióne, ktorému fanúšikovia dali prezývku La Bombonera. Má kapacitu 49 000 divákov, ale v roku 1940 pri jeho otvorení sa sem zmestilo 57 395 platiacich divákov, čo je doteraz rekord štadiónu. Najslávnejší hráč v histórii klubu Diego Maradona tu má svoju exkluzívnu lóžu.

Samotná Boca je veľmi turistická. Okrem futbalu sa točí hlavne okolo tanga. Najslávnejšou tango ulicou je Caminito. Názov ulice by sa dal preložiť ako „malá prechádzka“. Ulička je naozaj krátka, má menej ako sto metrov. Kým Avenida de 9 Julio je najširšia na svete a Avenida Rivadavia je najdlhšia na svete, tak Caminita je najfarebnejšia, najkratšia a napočítate na nej najviacej japonských turistov na meter štvorcový na svete.

Tango sa narodilo v Buenos Aires asi v roku 1870 a to práve tu, vo štvrti Boca, plnej prisťahovalcov z Európy, prevažne Španielov a Talianov. Tí zvyknú žiť hlavne na ulici, domov chodia len spať. Na ulici sa stretávajú, jedia, bavia sa, tancujú. Tango sa zrodilo pod vplyvom flamenco gitary, latinských rytmov a talianskych melódií. Hlavným nástrojom tanga sa stala špeciálna ťahacia harmonika bandoneón. Ak si myslíte, že to je jednoduchá hudba, tak sa veľmi mýlite. Najslávnejšími skladateľmi argentínskeho tanga boli Carlos Gardel (slávny najmä v Uruguaji), Mariano Mores a Enrique Santos Discépolo, najslávnejším hráčom na bandoneón bol Astor Piazzolla, ktorý hrával aj s takými jazzovými legendami ako sú hráč na vibrafón Gary Burton alebo hráč na saxofón Garry Mulligan. Poctu mu zložil aj gitarista Al Di Meola na cd , ktoré nazval Meola plays Piazzolla. Aj my máme skvelé tango-cd, ktoré nahrali Peter Breiner, Boris Lenko & Stano Palúch. Nazvali ho Triango.

Každý návštevník Buenos Aires musí vidieť tango show. Aj my sme sa na jednej turistickej „masovke“ zúčastnili. Ďalšieho komentára sa radšej zdržím.

La Recoleta Cemetery patrí medzi 10 najkrajších cintorínov na svete. Sú tu pochovaní takmer všetci argentínski prezidenti, mnohí umelci a vedci a Eva Perónová. Jej hrob nájdete podľa toho, že sa naň chodia pozrieť všetci návštevníci. Pri prechádzke cintorínom sa cítite, akoby ste sa prechádzali po meste.

Japonská záhrada Buenos Aires je jednou z najväčších svojho druhu na svete mimo Japonska. Nájdete ju v časti Retiro a má plochu 2 hektáre. Otvorená bola v roku 1967 pri príležitosti návštevy vtedy ešte iba korunného princa Akihito (125. japonským cisárom sa stal v roku 1990) a jeho manželky Michico.

Múzeum krásnych umení (Museo Nacional de Bellas Artes) sa nachádza v časti Recoleta. Obdivovať tu môžete obrazy od takých svetových velikánov ako Manet, Monet, Degas, Van Gogh, Rembrandt, ale aj argentínskych umelcov ako napríklad López, Pueyrredón, Sívori či Cárcova.

Park kvetina, ako som si ho sám pre seba nazval, vznikol v roku 2002. Jeho oficiálny názov je Floralis Genérica. Oceľovú kvetinu, ktorá je v strede parku vytvoril argentínsky umelec Eduardo Catalano z ocele a hliníka. Váži 18 ton a do výšky meria 23 metrov. Ráno vždy rozkvitne a na noc sa zatvára.

Subte je domáci názov pre podzemnú dráhu, ktorá je nenahraditeľná pre mestskú dopravu v Buenos Aires. Jej linka A bola otvorená v roku 1913 a stala sa tým prvou na južnej pologuli, prvou v Latinskej Amerike a prvou v španielsky hovoriacich krajinách, bola ale až 13. na svete.

Ešte by sa dalo písať o všeličom zaujímavom, ale asi by toho bolo na jeden blog už priveľa. V ďalšom článku si urobíme výlet na ramená rieky Paraná a navštívime aj typickú argentínsku farmu.

Lubo Repka

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum Polis: SNS po kríze výrazne stratila

SNS by získala menej percent, než bol jej volebný výsledok v roku 2016. Politológ za tým vidí správanie jej predsedu Andreja Danka.

KOMENTÁRE

Kotleba straší, no báť sa treba niečoho iného

V prieskumoch získala ĽSNS aj v minulosti štrnásť percent.

DOMOV

Ministri z Mosta: Je otázne, čí má zmysel takto pokračovať

Bernaťák hovorí, že predsedníctvo stojí za Dankom.


Už ste čítali?