Prírodné prekvapenia v Írsku

Autor: Lubo Repka | 14.11.2017 o 17:34 | (upravené 15.11.2017 o 2:35) Karma článku: 7,63 | Prečítané:  562x

Návštevu Írska som si dlho šetril a v septembri (2017) sa mi konečne podarilo navštíviť túto krajinu, z ktorej pochádzajú také „klenoty“ ako pivo Guinness, írska whisky, spisovatelia Jonathan Swift, James Joyce či Oscar Wilde.

Alebo hudobné skupiny U2, Thin Lizzy a Rory Gallagher, či golfisti Rory McIlroy alebo Padraig Harrington.

Na tieto osobnosti a stopy po nich som bol pripravený, ale medzi tie prekvapenia patrili hlavne prírodné krásy. Až pri detailnej príprave našej cesty som si uvedomil, že bude problém v danom časovom priestore stihnúť nie všetko, ale všetko podstatné, čo sme chceli vidieť. Z výletu do Dublinu sa odrazu stala „poznávačka“ Írska. Prečítajte si, čo sme si všetko stihli pozrieť.

Začali sme hlavným mestom Dublin. A začali sme veľmi dobre. Hneď večer v deň nášho príchodu, bolo iba pár minút pred polnocou, sme sa vybrali na prvé pravé írske pivo, kde inde ako do Temple baru.

Ako Temple Bar možno označiť celú jednu časť Dublinu, ktorá sa nachádza v jeho centre pri rieke Liffey, ale je to aj konkrétna kultová írska krčma. Jej história sa začala písať v roku 1840 v období, kedy Dublin zažíval svoju ekonomickú renesanciu. Bar na rohu Temple Lane mal ideálnu pozíciu medzi riekou a administratívnym centrom Dublinu. V noci sa teraz mení na rušné centrum zábavy plné turistov.

Po skvelých viacej ako 100 rokoch prišiel úpadok a centrum mesta bolo také zanedbané, že sa uvažovalo o jeho úplnom zbúraní. Stačilo málo a bola by tu autobusová stanica. Plány na jej vybudovanie už boli hotové, keď sa vzbúrila skupina mladých architektov a navrhla vybudovať na mieste zanedbanej časti mesta, kde už nikto nechcel bývať ani pracovať komplex galérií, divadiel a umeleckých centier. To sem pritiahlo mladých ľudí a za nimi prišli aj módne butiky, puby a reštaurácie. Medzi nimi zaujal výnimočné miesto stále fungujúci Temple Bar Pub. V roku 1992 ho kúpila rodina Clearyovcov, ktorá ho vlastní doteraz. V celej štvrti vlastní niekoľko barov, pubov a reštaurácií, takže vytvorila niečo ako „Temple Bar impérium“.

Meno Temple štvrť nesie po najväčšom vlastníkovi pozemkov v tejto oblasti. Bola to rodina Sira Williama Templa. Do Írska prišiel v roku 1599 ako tajomník guvernéra a preslávil sa ako skorumpovaný a všetkými masťami mazaný politik sledujúci vždy hlavne svoje záujmy. Podozrivé boli najmä jeho machinácie s pozemkami. Za podnikateľské „úspechy“ možno vďačil svojmu menu, odvodenému od rytierskeho rádu Templárov. Tí sa tiež nebáli zhromažďovať majetok a aj preto bol ich rád 13. októbra roku 1307 zakázaný. Z toho vznikla povera o nešťastnom piatku trinásteho.

V jednej z miestností Temple baru sa nachádza medená socha neznámeho pijana. Stojí na sude od whisky a v jednej ruke drží fľašu a v druhej pohár. Vraj tu takto oslavoval 18. apríla 1948, kedy bola oficiálne vyhlásená samostatnosť Írskej republiky. Ďalších 20 rokov sa tu objavoval pravidelne, vždy keď sa vo svete stalo niečo významné a vždy popri tom slávnostným hlasom recitoval básne.

Nechýba tu samozrejme ani socha Jamesa Joycea, najslávnejšieho dublinského rodáka medzi spisovateľmi. Ten v niekoľkých svojich dielach podrobne popísal typický írsky pub, asi najlepšie v knihe Ulysses. Konkrétnu krčmu nikde nenájdete, zato jej „joyceovskú" atmosféru zažijete v mnohých z dublinských pubov.

Každý deň tu hrá živá hudba, čo si ma ihneď získalo. Ľudia si užívajú každú jednu pesničku a spievajú spolu s kapelou. Letia samozrejme najmä hity skupín ako sú U2, Cranberries, Beatles, Oasis a pod. Pre domácich sú to ako pre nás „ľudovky“. Potleskom sa nešetrí a atmosféra strhne každého, aj turistov. Na stene visí certifikát z Guinnessovej knihy rekordov o najdlhšom na gitare hranom koncerte, ktorý sa tu uskutočnil v roku 2011 a trval nepretržite 114 hodín 6 minút a 30 sekúnd. Na gitare hral istý David Browne. 

Náš prvý celý deň sme využili na spoznávanie samotného mesta Dublin.

Dublin (po írsky Baile Átha Cliath) je hlavným mestom Írskej republiky a zároveň aj najväčším mestom na ostrove. Svojou veľkosťou je porovnateľný s Bratislavou, svojim skutočným významom a samotným kultúrnym životom ju ďaleko prevyšuje.

Prvá zmienka o sídle v tejto oblasti pochádza už z roku 140, ale až z desiateho storočia sa datujú zmienky o dvoch osadách pri rieke Liffey. Jedna bola keltská a volala sa Áth Cliath a druhá vikingská a tá sa volala An Dubh Linn. Tak si vyberte.

Nevyberali si však domáci, ale poväčšine cudzí dobyvatelia. Najprv to boli Normani a potom Angličania, ktorí tu ostali až do začiatku 20. storočia, resp. v severnej časti ostrova dodnes.

 

Íri vyhlásili samostatnosť už v roku 1919, ale až v roku 1922 ju uznala aj Veľká Británia. Nezávislé Írsko sa do roku 1937 volalo Írsky slobodný štát. Súčasné Írska republika má 4,6 milióna obyvateľov. Pre zaujímavosť v Severnom Írsku žije 1,8 milióna obyvateľov. A ešte jedna poznámka k rozdelenému Írsku. Domáci striktne rozlišujú medzi názvom Severné Írsko (Northern Ireland), ktorý neuznávajú a zdôrazňujú, že existuje len sever Írska (North Ireland), žiadne Severné Írsko. To sa ale vo wikipédii nedočítate.

Guinness je pre mňa symbolom Írska a exkurziu po fabrike som nemohol vynechať. Hoci aj na úkor iných zaujímavostí, ktoré sme kvôli tomu nestihli. S jeho výrobou začal pán Arthur Guinness v roku 1759. Samozrejme nechýba legenda o pôvode receptu na toto úžasné a jedinečné pivo. Vraj ho otec Arthura, Richard Guinness, ktorý bol sluhom u pivovarníka z Wellsu menom Arthur Price. Tomuto pánovi vraj recept ukradol a zmizol do Írska. Dnes nájdete pivo Guinness na celom svete. Vyrábajú ho ale iba na troch miestach. Tu v Dubline vo fabrike, ktorú sme navštívili, v Lagose v Nigérii a v Montreale v Kanade.

Pivovar je v súčasnosti vo vlastníctve firmy Diageo a vyrobí a vypije sa ho viacej ako 850 miliónov litrov. Ako ho treba správne čapovať? Na dvakrát a musí to trvať 119,5 sekundy. Naučia vás to priamo tu, vo fabrike v Dubline.

Nové pre mňa boli informácie o famóznych reklamných kampaniach z histórie firmy. Toto nám v rámci komunistickej blokácie informácií ušlo a je to ťažké doháňať. Proste tak, ako sme nemohli naživo vidieť naše obľúbené rockové kapely v časoch ich najväčšej slávy (Deep Purple, Led Zeppelin, Black Sabbath atď.), tak sme si nemohli vychutnať ani pivo Guinness a aj sme boli „ochránení“ od západnej propagandy produktov a tým aj od histórie reklamy ako takej. Nám vtedy musela stačiť reklama typu: „mlieko dostanete v mliekarni a lieky v lekárni“.

 Od piva ku kultúre nie je nikdy ďaleko. Takže hor sa do knižnice.

Knižnica slúži dvom univerzitám, Trinity College a University of Dublin. Je najväčšou knižnicou v Írsku a svoje čestné miesto tu majú aj slávne knihy z Kells. Dve z nich sú vystavené. Jedna je otvorená na hlavnej dekoratívnej stránke a druhá na jednej z textových strán. Sú tu ale uložené aj ďalšie vzácne knihy, ako napríklad Book of Durrow a Book of Howt.

Book of Kells je dekorovaná, rukopisná kniha napísaná v latinčine a obsahuje 4 evanjeliá z Nového zákona. Napísali ju keltskí mnísi niekedy v ôsmom storočí. Je to vraj najcennejší írsky poklad a tak sa aj k nej chovajú. Uložená je vo vitrínke a môžete ju obdivovať iba cez lesknúce sa sklo. Dokonca bolo zakázané fotiť, takže ak máte záujem si to pozrieť, treba hľadať vo wikipédii.

Veľmi som túžil pozrieť sa do severného Írska, aby som si mohol porovnať svoje bezprostredné dojmy a urobiť názor na rozdelené Írsko, preto sme si urobili čas na výlet do Belfastu a na kus nádhernej prírody na úplnom severe ostrova.

V Belfaste sme využili služby tzv. čierneho taxíku. Šofér taxíku, ktorý vás vozí po štvrtiach mesta rozdelených múrom je domáci človek. Narodil sa tu a prežil tu celý svoj život a preto vám vie porozprávať o všetkom, čo sa v Belfaste za ostatných 40 rokov stalo. Ukázal nám, kde žijú protestanti, kde katolíci, v ktorej krčme kto koho pri náboženskej hádke zabil, ako bojovali Íri proti britskej armáde a polícii atď. Zdalo sa mi to všetko veľmi smutné a nezmyselné a nakoniec som aj ľutoval, že sme si zvolili túto časť belfastskej histórie a nie druhú voľbu, ktorou bola návšteva lodenice, kde vyrobili Titanic.

Problémové obdobie, ako sa nazýva doba, počas ktorej bojovali proti sebe írski katolíci a protestanti sa začalo v roku 1969 a skončilo v roku 1997. Britské policajné a armádne jednotky sa stavali do pozície nestranného rozhodcu a ustanoviteľa poriadku. V skutočnosti spolupracovali s protestantskými militantmi a plne sa to ukázalo pri tzv. krvavej nedeli (Bloody Sunday), keď dňa 30. januára 1972 britskí vojaci zastrelili 28 neozbrojených civilistov pri pokojnej demonštrácii proti zatknutiu 342 ľudí za protesty proti okupácii severného Írska. To viedlo k masovým protestom a vzájomnej nevraživosti ústiacej až do vražedných útokov raz na jednej, inokedy na druhej strane. Trvalo ďalších takmer 30 rokov, kým sa podarilo situáciu upokojiť. Stalo sa tak až v piatok 10. apríla 1997. Tento deň sa odvtedy oslavuje ako Good Friday Agreement.

Je zaujímavé porovnávať prírodné krásy južných častí sveta alebo krás Zeme okolo rovníka s týmito severskými prírodnými krásami. V teplých oblastiach si užívate „ľahký život“, dostatok potravy, ktorú stačí zbierať zo stromov a bývate vo vzdušných chatrčiach z trávy a slamy. V týchto drsných, severských podmienkach je obdivuhodné, že človek dokázal nielen prežiť, ale aj rozvíjať svoje schopnosti a zručnosti, stavať kamenné obydlia a dopestovať si potravu. Legendy „severanov“ sú zrkadlom ich ťažkého života, ktorý ich však nikdy nezlomil. Vždy našli silu pokračovať ďalej.

My sme z Belfastu pokračovali ďalej na sever. Cesta nás viedla okolo zámku Dunluce Castle, ktorý si zahral aj v seriáli Hra o tróny.

Po ceste známej ako Antrim Costal Drive sme pokračovali cez mestečko Bushmills, známe najstaršou licenciou na výrobu „živej vody“ na svete. Povolenie na destiláciu dostal Sir Thomas Phillips, veľkovlastník pozemkov v tejto oblasti od kráľa Jamesa I. v roku 1608. Spočiatku s ňou však neobchodovali, whiskey vyrábali len pre „vlastnú spotrebu“ a preto sa týmto titulom nemôžu hrdiť a ukradla im ho rodina McLammusovcov z firmy, ktorá sa teraz volá Kilbeggan a má licenciu od roku 1757.

Giant’s Causeway (pamiatka svetového dedičstva UNESCO) vznikla asi pred 60 miliónmi rokov ako dôsledok série vulkanických erupcií. Pobrežie v dĺžke 29 kilometrov sa vyznačuje skalnými útvarmi, ktoré dostali mená po tvaroch, ktoré pripomínajú kreslo, organ či obrovskú čižmu. Zároveň tvoria akoby cestu po dlažbe, smerujúcu a strácajúcu sa v mori. Stĺpy sú väčšinou šesťhranné, ale nie je to pravidlo. Sú tam aj štvorhranné, päťhranné alebo dokonca osemhrany. Nechýba samozrejme krásna legenda. Miestny obor Finn MacCool túto cestu vytvoril z kameňov, aby sa dostal cez vodu naprieč do Škótska, kde mal nejaký osobný spor s obrom menom Benandonner. Postavil si teda cestu cez more a vybral sa za ním, že mu dá „na držku“. Keď ho ale uvidel, zľakol sa, lebo bol oveľa väčší, ako si myslel a utiekol naspäť domov. Benandonner ho prenasledoval cez more, ale Finna zachránila jeho múdra manželka, keď ho prikryla dekou a tvárila sa, že to je jej bábätko. Škótsky obor sa obával, že keď dieťa je už také veľké, aký veľký bude jeho otec? Tak sa tiež zľakol a vrátil sa naspäť do Škótska.

Carrick-a-Rede Rope Bridge je povrazový most vytvorený rybármi, ktorý spája pevninu s malým ostrovom, ale nie za tým účelom, že by na ostrove bolo niečo zaujímavé. Ide práve iba o ten most. Rybári z neho totiž lovili lososov. Teraz turistom slúži na zvýšenie hladiny adrenalínu. Stačí im na to pohľad z mostu dolu do vĺn trieštiacich sa o skalnaté pobrežie.

Z tohoto celodňového výletu sme sa vrátili až za tmy a tak sme našli sily už len na večeru a návštevu whiskey baru, ako inak, opäť so živou hudbou, tentokrát komornejšou. Gitara, bendžo a píšťalky a hrali sa írske ľudovky, teda ten ozajstný folklór. Whiskey bol nesmierne bohatý výber. Začali sme whiskey Jameson a skočili sme pri Midleton very rare. Čo bolo medzitým vám neprezradím.

Pri našich plavbách sme sa už trikrát preplavili Atlantickým oceánom a tak na pozretie si jeho východného okraja na západe Írska sme si jednoducho museli nájsť čas.

Cliffs of Moher navštívi ročne viacej ako milión turistov. Útes má dĺžku 8 kilometrov a najvyššiu nadmorskú výšku 214 metrov dosahuje práve v miestach, kde sa nachádza kamenná veža O’Briens Tower. Postaviť ju dal pán Cornelius O’Brien v roku 1835. Keď sa vydáte z návštevníckeho centra smerom k útesom, cestička sa rozdvojí. Jedna vás vedie na juh a druhá na sever. Na severe sa nachádza O’Brienova veža. Vstup na ňu je spoplatnený, stojí dve eurá. Ďalej na sever sa nachádza najvyšší bod útesov. Cestička vedúca na juh je oveľa dobrodružnejšia a miestami vedie veľmi tesne povedľa útesu. Turistom to však nestačí a prekračujú jej okraj, čím sa dostávajú úplne na hranu útesu. Sú odtiaľ pekné fotky, ale keď zaprší, dostanete sa na blatistú pôdu, ktorá je veľmi šmykľavá.

Burren je rozsiahly národný park, cez ktorý sme prechádzali na našej ceste do mesta Galway. Cesta sa vinie po vápencových skalách mierne zvlnenou krajinou s rozľahlými pastvinami pre dobytok. Na jednom úseku sme mali krátku zastávku, aby sme si tie vápencové ploché skaly mohli detailnejšie pozrieť.

Dunguaire Castle pri meste Kinvara je znakom, že sa blížime k mestu Galway.

Galway leží na rieke Corrib. Je štvrtým čo do počtu obyvateľov (asi 80 tisíc) najväčším mestom v Írskej republike a šiestym na celom ostrove Írsko.

V roku 1477 mesto navštívil aj Krištof Kolumbus pravdepodobne na svojej ceste na Faerské ostrovy. Na vlastné oči videl vyplavené dreviny evidentne nepochádzajúce z Írska ani z európskej pevniny. Dokonca si urobil poznámku do denníka o udalosti, ktorá kolovala medzi domácim obyvateľstvom z minulosti. Vraj sa tu vylodil muž a žena ázijského vzhľadu, ktorých atlantické prúdy vyplavili na malej loďke pri pobreží mesta Galway. Boli to pravdepodobne Inuiti. Že by prví objavitelia Európy pochádzajúci z Ameriky? O 15 rokov neskôr sa Kolumbus plavil na troch lodiach v ústrety epochálnemu objavu a možno práve tu v Írsku sa utvrdil vo svojom presvedčení, že na západe musí byť pevnina.

 

V samotnom meste je mnoho zaujímavostí. Jednou z nich je miestna rímsko-katolícka katedrála, ktorá bola pre mňa prekvapením hlavne vo vnútri. Zvonku ju totiž vnímate ako omnoho staršiu, ale veľmi dobre zachovanú renesančnú stavbu a vo vnútri vás prekvapí svojou modernosťou. Až neskôr som to celé pochopil, keď som sa dozvedel, že bola otvorená len relatívne nedávno v roku 1965.

Naspäť do Dublinu sme sa vrátili opäť až za tmy. Zostával nám už iba tento jediný večer a tak sme sa rozhodli pre dobrý írsky steak. Cestou sme totiž donekonečna obdivovali voľne sa pasúci dobytok a hovorili sme si, že kvalita hovädzieho tu musí byť mimoriadna. A bola.

Lubo Repka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?