Na ostrovoch, ktoré v minulosti slúžili ako trestanecká kolónia

Autor: Lubo Repka | 2.1.2020 o 16:35 | Karma článku: 7,47 | Prečítané:  2974x

Francúzska Guyana je francúzske územie – jeho zámorský department v Južnej Amerike. Je súčasťou Európskej únie. Bývalá trestanecká kolónia pre ťažkých zločincov a politických väzňov.

Ostrovy spásy sú tri: Kráľovský ostrov (Ile Royale), Ostrov Svätého Jozefa (Ile Saint-Joseph) a Diabolský ostrov (Ile du Diable).

Kým sme sa na ostrovy dostali, museli sme sa najprv preplaviť na severnú pologuľu, čo sa stalo pri meste Macapá, ktoré leží prakticky na rovníku. Vlastne malý kúsok na sever od neho, lebo presný rovník leží na rieke Amazonka. Snažil som sa zamerať tento moment na jednej aplikácii na mobile, ktorá ale prekvapivo ukazovala rovník trochu inde, ako lodná navigácia. Nuž ale to bolo naozaj len o pár sto metroch. Podstatné je, že 8. decembra roku 2019 sme sa spoločne s manželkou po šiestykrát preplavili rovníkom. 

Na druhý deň usporiadali na deviatej palube našej lode „Neptúnove slávnosti“. Táto tradícia vznikla niekedy dávno, zrejme v 17. alebo 18. storočí, keď boli už dlhé zámorské plavby bežnejšie. 

Starí „mazáci“, námorníci, ktorí už prekročili na svojich predchádzajúcich plavbách rovník, si hovoria „trusty Shellback“, čo by sa dalo preložiť ako „starý, skúsený ulitník“. Tým, ktorí tak ešte nikdy neurobili sa hovorí „slimy Pollywog“, čiže niečo ako „slizká žubrienka“. Slávnostný krst robí kráľ Neptún a asistuje mu morská panna. Slizká žubrienka musí pobozkať zdochnutú rybu, pokloniť sa kráľovi Neptúnovi a vylejú na ňu studenú vodu. 

Táto ceremónia bola nachystaná pre tých našich spolu-plavcov, turistov, ktorí ju chceli podstúpiť. Každý účastník plavby potom dostal na kajutu certifikát o prekročení rovníku.

V minulosti táto procedúra neprebiehala takto hladko. V skutočnosti to bola veľmi nepríjemná a niekedy krutá oslava. Posádke bola do určitej miery daná „voľná ruka“ a tak často záležalo na niektorých zvrhlých jednotlivcoch, čo všetko si vymysleli, aby potrápili mladých námorníkov. Bičovanie mokrým lanom či ťahanie na lane za loďou neboli výnimkou. Sú zaznamenané prípady, ktoré skončili smrťou. Až koncom 20. storočia, teda nie veľmi dávno boli zavedené prísne kontroly, ktoré majú zabrániť šikanovaniu, ponižovaniu a trápeniu „žubrienok“. Niečo podobné, ako sme kedysi zažívali na povinnej vojenskej službe od našich milých „mazákov“. Aj vtedy tomu komunisti nechávali „voľnú ruku“ a potichu to tolerovali.

Teraz si uvedomujem, že sa mi tento článok nejak zvrháva. Musím totiž ešte popísať ostrovy, ktoré sme navštívili na druhý deň po „Neptúnovej slávnosti“ a tie majú tiež veľmi temnú a krutú históriu.

Ostrovy spásy sú tri: Kráľovský ostrov (Ile Royale), Ostrov Svätého Jozefa (Ile Saint-Joseph) a Diabolský ostrov (Ile du Diable). Nachádzajú sa asi 11 kilometrov od pevniny. Patria Francúzskej Guyane, čo je francúzske územie – jeho zámorský department v Južnej Amerike. Je súčasťou Európskej únie, platí sa tu eurom. Je jedným z 9 špeciálnych území štátov Európskej Únie, ktoré potvrdili Maastrichtskú dohodu z roku 1992 a rovnako Lisabonskú dohodu z roku 2007. Francúzska Guyana je z nich rozlohou najväčšia. Z ostatných špeciálnych území najviac obyvateľov žije na Kanárskych ostrovoch (2,1 milióna obyvateľov). Francúzska Guyana má len 296 tisíc obyvateľov, ale územie takmer dvakrát také veľké, ako je Slovensko.

Celá Francúzska Guyana je vlastne pustý, bažinatý pralesný porast, len na pobreží sa nachádza niekoľko miest, kde bývajú ľudia. Od roku 1968 tu funguje Vesmírne centrum (Guiana Space Center), ktoré v súčasnosti slúži Európskej vesmírnej agentúre.

K takejto vesmírnej kariére sa ale vypracovala z pozície trestaneckej kolónie. Všetko to začalo zrušením otroctva v roku 1848. Bývalí otroci sa zbalili a ušli žiť do pralesa ako slobodní ľudia. Následne sem Francúzi importovali pracovnú silu z Malajzie, Číny a Indie. Tí si ale namiesto práce na plantážach pootvárali obchody.

V roku 1852 sa stal novým francúzskym cisárom Napoleon III. Ten skopíroval model Veľkej Británie, ktorá si vytvorila z Austrálie trestaneckú kolóniu už koncom 18. storočia a vybudoval v Guyane francúzsku trestaneckú kolóniu. Myšlienka bola jednoduchá. Všetkých kriminálnikov, ktorí spáchali 3 trestné činy menšieho charakteru, alebo jeden závažnejší odsúdili do väzenia a na nútené práce, ktorých miestom výkonu bola kolónia v Guyane. Systém fungoval až do roku 1938, kedy sem prestali posielať svojich občanov na nútené práce. Väznica ale bola zrušená až v roku 1953.

Najznámejším väzňom bol dlho francúzsky dôstojník Alfred Dreyfus. V roku 1895 bol nevinne odsúdený na doživotie za špionáž a vlastizradu a deportovaný na Ile du Diable (Diabolský ostrov), kde boli umiestňovaní hlavne politickí väzni. Už o rok na to sa zistilo, že skutočným špiónom bol istý major Ferdinand Esterhazy, toho ale iba prevelili do Tuniska. Následne bol vo veľmi pochybnom procese uznaný za nevinného a bolo mu umožnené zmiznúť do Anglicka. Nie tak Dreyfusovi. Proces voči nemu sa pod tlakom verejnosti opakoval, ale znovu bol uznaný vinným. Na slobodu sa dostal až na základe prezidentskej milosti v roku 1899. Vo vyhnanstve na Diabolskom ostrove strávil 4 roky. Celé je to známe ako Dreyfusova aféra.

Najslávnejším trestancom sa nakoniec stal Henri Charriere. 

Aj Henri Charriere o sebe tvrdil, že bol nevinne odsúdený za vraždu, ale pravdepodobne nebol až tak úplne nevinný. Zavraždiť mal svojho „kolegu“ z podsvetia Jeana Legranda, ktorého prezývali „Malý Roland“. Malý Roland mal označiť Charriera, ktorého prezývali „Motýľ“ za policajného informátora. Za pravdu sa každý bije, a tak ho Motýľ prepichol nožom alebo strelil. Podľa knižky tuším prepichol, podľa policajných záznamov zastrelil. Zranený sa dostal do nemocnice, kde síce skonal, ale pred smrťou označil za svojho vraha Motýľa. 

Odsúdili ho v roku 1931 ako 25 ročného na doživotný trest nútených prác s deportáciou do Francúzskej Guyany, kde ho previezli v roku 1933. Najprv bol umiestnený na pevnine, v St-Laurent-du-Maroni, ale kvôli opakovaným pokusom o útek bol neskôr prevezený na Ostrovy spásy. Na ostrove Svätého Jozefa bola samotka, kde strávil nejaký čas a potom bol na Diabolskom ostrove, odkiaľ bolo nemožné uniknúť a tak sa tam väzni pohybovali voľne, bez okov. Odtiaľ bol v roku 1943 prevezený za vzorné chovanie naspäť na pevninu, do lesného tábora Cascade, kde väzni museli pracovať, ale inak mali slobodu pohybu. Tú mnohí využili na útek. Aj Motýľ tak urobil a v roku 1944 sa dostal do Venezuely. Tam ho najskôr tiež zavreli, vo väzení strávil jeden rok, ale potom ho pustili na slobodu a neskôr dokonca získal venezuelské občianstvo. 

Živil sa rôzne, vraj medzi jeho posledné zamestnania, kým napísal knihu, patrilo prevádzkovanie hostinca a predajne s gramofónovými platňami. V roku 1967 si sadol a za dva mesiace napísal obyčajnou ceruzkou do 13 zošitov román, ktorý po sebe nazval Motýľ. Pútavým spôsobom opísal svoje zážitky z trestaneckého tábora, k čomu pridal aj zážitky iných väzňov a trochu fantázie, na ktorú má každý spisovateľ právo. 

Román najprv vyšiel vo Francúzsku a potom po celom svete. Okamžite sa stal bestsellerom, čo mu prinieslo nielen slávu, ale aj peniaze. 

Ja som knihu čítal niekedy v roku 1972 v prvom českom preklade, ktorý vyšiel v roku 1971. Stále na to spomínam ako na dobré čítanie. Mal som asi 14 alebo 15 rokov a viete, ktorá pasáž sa mi najviacej páčila? Áno, určite ste uhádli. Tá u indiánov, hlavne s tými dvoma mladými indiánkami... 

Kniha bola dvakrát sfilmovaná. Prvá verzia v roku 1973 ešte za asistencie samotného Charriera v hlavných úlohách s Dustinom Hoffmanom a Stevom McQueenom. Film sa premietal aj v Československu, lebo ukazoval krutosť kapitalizmu. Distribútori a komunistickí cenzori si asi neuvedomili, že my sme vo filme videli hlavne túžbu po slobode. Druhá verzia filmu vyšla len nedávno, v roku 2018. Nebudem sa o nej rozpisovať, lebo mne sa nepáčila.

Charriere zomrel v Madride v roku 1973.

Z Ostrovov spásy vyrážame opäť na otvorený Atlantický oceán, aby sme po dvoch dňoch plavby a prekonaní 629 námorných míľ (1 165 kilometrov) zakotvili v hlavnom meste Barbadosu, Bridgetown.

Máte radi rum?

Lubo Repka.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sólymosovi môže pri vyšetrovaní potýčky pomôcť, že škodu vyrovnal

Maďarské médiá správu o ministrovi prekrúcajú.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Z Kočnerovej knižnice vyplávali ďalšie podozrivé obchody s Bašternákom

Našli podivné faktúry a dokumenty.

Francúzsko potvrdilo tretí prípad nákazy čínskym vírusom

Ide o prvé potvrdené prípady v Európe.


Už ste čítali?