Na konci plavby snov po rieke Amazon

Autor: Lubo Repka | 22.1.2020 o 17:58 | Karma článku: 6,21 | Prečítané:  1123x

Je ráno, o chvíľku bude svitať a my sme naspäť v Miami. Naša loď Oceania Insignia sa s viacej ako 600 cestujúcimi na palube preplavila 6 908 námorných míľ krížom cez Karibské more a Atlantický oceán až do ústia rieky Amazon.

Potom sme sa plavili hore jej prúdom až do mesta Manuas uprostred amazonských pralesov a naspäť do Miami.

Na záver si ešte povieme, čo sa dá robiť po takejto plavbe, ako sa vyloďujeme a opúšťame výletnú loď. Najskôr musím zdôrazniť, že posádka lode má mimoriadny záujem, aby všetko prebehlo organizovane, plynulo a rýchlo. Po nás treba loď dokonale vyčistiť, pretože poobede už prídu noví cestujúci a loď večer vypláva na svoju ďalšiu plavbu. V prípade Insignie to už nebola Amazonia, ale išla na 11 dňovú plavbu po Karibiku, potom to ešte raz zopakovala a teraz, keď píšem tento ostatný článok sa nachádza na plavbe z Miami do San Franciska cez Panamský kanál.

Všetci cestujúci majú pridelený presný čas, kedy bude môcť, či musieť opustiť loď. Večer pred priplávaním do posledného prístavu dostanete na kajutu záverečný účet za konzumáciu na lodi. Platba sa vám automaticky strhne z vašej kreditnej karty, nemusíte nič robiť. Samozrejme, ak máte nejaké pripomienky alebo výhrady k tomu, čo vám zaúčtovali, môžete si to ešte v ten večer ísť vydiskutovať na recepciu, ktorá je k dispozícii 24 hodín denne.

Ďalej dostanete vytlačené papierové prúžky, na ktoré vypíšete svoje údaje a miesto, kde by v prípade straty kufre mali doručiť. Najlepšie je, keď po pristátí v konečnej destinácii ostanete ešte aspoň jednu noc. Získate tak možnosť pozrieť si ešte niečo a istotu, že všetko stihnete a bezpečne sa dopravíte domov.

V Miami by ste si napríklad mohli pozrieť niečo, čo ste pred odplávaním nestihli. Ja vám teraz ukážem jeden dom a jednu záhradu, ktoré sa nachádzajú neďaleko prístavu.

V roku 1912 kúpil úspešný podnikateľ zo severu USA menom John Deering pozemok s obrovskou rozlohou (73 hektárov) na brehu mora. Smerom do vnútrozemia bol pozemok husto porastený mangrovníkmi a všade boli samé bažiny. Bolo to len kúsok na juh od rieky Miami. Mal totiž podlomené zdravie, preto musel zanechať podnikanie a oddychovať. Zámer bol urobiť si tu letné sídlo, čo bolo v tom období trendom. A na to bola Florida ideálne miesto. Samozrejme, vtedy to nebola masová záležitosť, akou sa to stalo koncom dvadsiateho storočia. Vtedy, začiatkom dvadsiateho storočia to robili iba super bohatí ľudia. 

Deering najal špičkových architektov a realizátorov a za 8 rokov mu postavili honosnú vilu s prístavom pre jeho jachtu a rok na to dali do používania aj taliansku renesančnú záhradu. Celé to trvalo tak dlho iba kvôli vojne v Európe. Pán Deering sa ale nemohol dokončenia dočkať a tak sem už v roku 1916 priplával na svojej jachte, ktorá sa volala Nepenthe, aby tu strávil Vianoce a prečkal zimu. Tak to potom robil každú zimu až do svojej smrti v roku 1925. Zaujímavé je, že zomrel na lodi, parníku SS City of Paris, a to na ceste z Paríža späť do USA.

Bol veľkým obdivovateľom talianskej architektúry, hlavne benátskej a toskánskej, čo je vidno všade. Na výzdobu svojej vily a jej záhrad zbieral po celej Európe starožitný nábytok, rozličné umelecké artefakty a sochy. To všetko tu stále môžete vidieť, aj keď niektoré veci sa stratili pri lúpeži v roku 1971.

V marci roku 1971 trio zlodejov ukradlo z vily starožitnosti a šperky v odhadovanej hodnote viacej ako 1,5 milióna dolárov. Trojica žila v New Yorku, ale pôvodom boli zo Srbska. Vojislav Stanimirovič a jeho manželka Branka a ich komplic Alexander Karalanovič boli dolapení už o tri dni, ale z ulúpených vecí sa podarilo zachrániť len malú časť. 

John Deering sa celý život venoval podnikaniu a nikdy sa neoženil ani nemal deti. Po jeho smrti Vizcayu zdedili jeho dve netere Marion a Barbara. S údržbou objektu boli spojené veľké náklady a preto postupne odpredávali časti pozemkov, ktoré ležali nevyužité mimo hlavný objekt. Z pôvodnej plochy nakoniec zostali len dva hektáre. Nehnuteľnosť utrpela počas hurikánov, ktoré sa za tie roky tadiaľto prehnali a bola v dosť zanedbanom stave, keď ju odkúpilo v roku 1952 mesto Miami. Mesto tu zriadilo múzeum a neskôr v roku 1994 bola Vizcaya vyhlásená za Národnú historickú pamiatku.

Dnes sem prúdia davy turistov ale aj domácich, aby si oddýchli v prekrásnych priestoroch záhrad a často sa tu organizujú svadby a oslavujú iné významné jubileá.

Navštívili sme 7 karibských ostrovov, jedno juhoamerické súostrovie a 5 miest na rieke Amazon. Bol to zážitok na celý život a rád som sa oň prostredníctvom svojich článkov s vami podelil. Ďakujem za vašu priazeň a trpezlivosť pri ich čítaní. Ale nebojte sa, s písaním blogov nekončím, už čoskoro prídu iné príbehy a z iného kontinentu.

Lubo Repka.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?