Bangladéš v čase svetovej pandémie. Časť 1.: Dháka a Sonargaon

Autor: Lubo Repka | 28.3.2020 o 5:39 | Karma článku: 4,78 | Prečítané:  685x

Do Dháky sme prišli 12. marca a odleteli 19. marca, teda dva dni pred zavedením cestovných obmedzení. Mali sme šťastie, v čase nášho príletu do Bangladéša nebol zaznamenaný ani jeden prípad koronavírusu.

Postupne sa ale situácia menila a nakoniec sme boli radi, že sme sa mohli vrátiť do Thajska, odkiaľ sme sem prileteli.

Dháka je hlavným mestom Bangladéšu, ale kým sa do Dháky pozrieme, považujem za potrebné povedať si niečo o samotnom Bangladéši.

Bangladéš je suverénny, demokratický štát na juhu Ázie. Je to najľudnatejšia krajina sveta. Čo sa týka počtu obyvateľov zaujíma ôsme miesto na svete. Podľa ostatných odhadov má okolo 163 miliónov obyvateľov, ktorí sú prevažne moslimského vierovyznania. Samotný štát je však sekulárny, to znamená, že správa štátu a správa náboženských komunít sú oddelené.

Ešte v 20. storočí bol súčasťou britskej Indie a všetci ho poznali pod menom Bengálsko. Po prvej svetovej vojne sa v Indii začali presadzovať myšlienky na samostatnosť. V niekoľko tisíc-ročnej histórii bola britská okupácia Indie iba krátkou, ale významnou epizódou. Na jej začiatku stála Britská východo-indická spoločnosť, ktorá vznikla v roku 1600. Tvrdo si vydobyla svoje obchodné práva na úkor Indie a nemilosrdne z nich ťažila až kým sa pod tlakom vlasteneckých rebélií v roku 1857 nerozpadla. Jej moc ale chladnokrvne prevzala na seba britská kráľovská rodina a India sa stala jej osobným majetkom. To sa samozrejme týkalo aj Bengálska, ktoré bolo v tom čase oveľa väčšie, ako je dnešný Bangladéš.

Moc kráľovskej rodiny sa podarilo zlomiť až v roku 1947, trvala teda 90 rokov. Vytúžený koniec britskej okupácie nepriniesol do Indie jednotu a pokoj, ale okamžite začalo bolestivé delenie Indie na islamskú a hinduistickú časť. Krajina sa rozdelila na Pakistan a Indiu. Tým sa komplikácie neskončili, pretože Pakistan bol zložený z dvoch častí: Západného Pakistanu a okliešteného Bengálska, ktoré dostalo narýchlo názov Východný Pakistan. Tieto dve časti boli od seba vzdialené 1 600 kilometrov. Okrem toho tu bol iný veľmi významný problém. V Pakistane sa hovorí jazykom urdu a v bengálsku jazykom bangla. Keď centrálna vláda v Pakistane deklarovala ako úradnú reč jazyk urdu a angličtinu, naschvál zabudla na jazyk bangla a problém bol na stole. Vzniklo hnutie za podporu jazyka bangla, ktoré malo veľmi silnú podporu obyvateľstva. Jazykové hnutie prerástlo v roku 1971 do otvorenej občianskej vojny za samostatnosť Bengálska. Tomu predchádzala nevídaná prírodná katastrofa, ktorá postihla Východný Pakistan. Najprv prišiel cyklón Bhola, ktorý desať dní bičoval celú krajinu. Trval od 3. novembra až do 13. novembra 1970, pričom v noci 12. novembra počas prílivu sa spustil silný lejak a vyvolal ohromné záplavy na celom nížinnom území Bengálska. Zahynulo odhadom 500 tísíc ľudí.

Sotva sa stihli z tohoto nešťastia ľudia ako-tak pozviechať v noci 25. marca roku 1971 pakistanská vojenská junta zahájila systematickú likvidáciu nielen ozbrojených povstalcov, ale aj bengálskych vlastencov, študentov a inteligencie. Tieto represie viedli k hromadnému úteku občanov do susednej Indie, odhaduje sa 10 miliónov utečencov. Asi tri milióny občanov zahynuli za nejasných okolností, ktoré sa nikdy nevysvetlili. Boje nakoniec rozhodla indická armáda, ktorá sa otvorene postavila 3. decembra roku 1971 na stranu bengálskych povstalcov. Za necelé dva týždne bola pakistanská armáda porazená a 16. decembra sa v Dháke Pakistan vzdal.

V priebehu bojov o samostatnosť Bengálska sa uskutočnil dovtedy najväčší benefičný koncert, ktorý zorganizoval môj najobľúbenejší „chrobák“ George Harrison na podporu vlastencov a to na základe výzvy svojho priateľa, indického hudobníka Ravi Shankara. Dňa 1. augusta roku 1971 sa v Madison Square Garden v New Yorku konali dva koncerty, na ktorých vystúpili najväčšie vtedajšie rockové hviezdy ako Eric Clapton, George Harrison, Ringo Starr, Bob Dylan, Leon Russell, Klaus Voormann, Bily Preston a Ravi Shankar so svojimi indickými spoluhráčmi a ešte mnohí iní. Z koncertu vznikol dokumentárny film a aj trojalbum v krásnom tvrdom obale. Kto ho vtedy mal, bol kráľ. Ja som ho nemal, ale kamarátka, ktorej brat si ho doniesol z Anglicka mi ho požičala a ja som si ho nahral na magneťák. Je to doteraz jeden z mojich najobľúbenejších albumov. A záznam z koncertu pozerám tak asi dvakrát do roka. No a teraz si predstavte, že toto bol jeden z hlavných motivačných stimulov mojej návštevy Bangladéšu a máte v tom jasno, kto som.

Ale poďme si dokončiť príbeh vzniku Bangladéšu, už sme veľmi blízko. Deklarácia nezávislosti bola vyhlásená 26. marca 1971. Prijatím názvu krajiny Bangladéš bol zvýraznený jazyk, ktorým domáci hovoria a ktorého používanie im bolo roky odopierané. V názve Bangladesh je teda jazyk Bangla, pričom Desh znamená krajina. Ďalší deň, ktorý sa stal pamätným je 16. december (1971). Je to deň víťazstva. O rok na to bola prijatá nová ústava a aj to je pamätný deň pre túto krásnu, ale ťažko skúšanú krajinu.

Všetko toto dosiahli ľudia tejto krajiny, ktorí sú nesmierne pracovití, vytrvalí a neskutočne priateľskí a milí. Sami sme sa o tom presvedčili pri našej ceste, ktorá trvala 9 dní a uskutočnila sa vo veľmi nepriaznivom období strachu z korona vírusu a obáv z cudzincov. Turistov sem totiž nechodí veľa a každý Európan svieti už z diaľky.

Rozprávanie o bohatej histórii Bangladéšu týmto nekončíme, pretože to sa ani nedá. Taká bola bohatá. Na tomto území sa striedali všetky hlavné ázijské vierovyznania. Od budhizmu cez hinduizmus až po islam, nájdete tu pamiatky a stavby, ktoré sú klenotmi histórie ľudstva a ocenilo ich aj UNESCO. Okrem pamiatok si treba v Bangladéši užiť samotný život v uliciach miest ako je Dhaka, Barisal, Khulna alebo Rajshahi. Nemenej zaujímavý je život na vidieku, často sa odohrávajúci na brehu rieky alebo dokonca na rieke samotnej.

Začnime mestom Dhaka. Dhaka s prislúchajúcim okolím je preplnená ľuďmi, žije ich tu viacej ako 21 miliónov. Ak si myslíte, že si to ani neviete predstaviť, tak vás ubezpečujem, že máte pravdu. Ten zmätok v uliciach, zhon a naháňačka za živobytím, nekvalitná cestná infraštruktúra, množstvo áut, motoriek, autobusov a rikší na uliciach ma ohromilo. K tomu všade prach a špina, odpadky na uliciach, ktorými sa prehŕňajú voľne sa pohybujúce kravy a kozy.

A odrazu sa z toho zmätku dostanete do areálu, kde všetko utíchne. Sme v pevnosti Lalbagh. Dookola je obohnaná múrom a nachádzajú sa tu tri architektonické pamiatky umiestnené uprostred rozľahlej záhrady.

Pevnosť začali budovať v roku 1678, keď sa v Dháke nachádzal vicekráľ s dlhým menom Qutb-ud-Din Muhammad Azam, skrátene Azam Shah. Bol synom vtedajšieho vládcu Mogulskej ríše kráľa Aurangzeba. Ten ho v roku 1678 poslal do Dháky, ale o 15 mesiacov neskôr ho znovu povolal k sebe do Dillí a tak stavba ostala nedokončená. Novým guvernérom sa totiž stal Shaista Khan, ktorému tu zomrela milovaná dcéra a miesto znenávidel. Dcéra sa volala Iran Dukht, ale známa je pod menom Pari Bibi. Najkrajšia budova areálu sa stala jej hrobkou.

Slávne Mogulské impérium bolo v tom čase na vrchole svojej moci. Veľkí Moguli formálne vládli takmer celej Indii od roku 1526 až do roku 1857. V skutočnosti tu vládla Britská východoindická spoločnosť. No a tú, ako už vieme, vystriedala britská kráľovská rodina, ktorá už nepotrebovala ani formálnu vládu Mogulov a odstavila ich od moci.

Mogulovia boli známi stavitelia a po celej južnej Ázii nám po nich ostalo množstvo pamiatok UNESCO, vrátane napríklad Taj Mahal.

Mešita Goaldi sa nachádza v starom meste Sonargaon. Je jednou z mála pamiatok, ktoré sa zachovali z obdobia Bengálskeho sultanátu. Bola postavená v roku 1519 za vlády sultána Alauddina Hussaina. Je to typická jedno-domová, štvorcová stavba otvorená zo všetkých strán. Východná strana má až tri otvory, cez ktoré prúdi svetlo dovnútra mešity. Oproti na západnej strane sa nachádzajú mihráby. Na západe preto, lebo Mekka je odtiaľto priamo západným smerom. Ako iste viete, veriaci sa musia vždy modliť smerom k Mekke.

Ak by vám tu chýbal minaret, na ktorý sme pri mešitách už zvyknutí, tak treba pripomenúť, že minarety v juhovýchodnej Ázii, kam z tohto pohľadu patrilo aj Bengálsko, sa nestavali. Súviselo to s tým, že mešity v tejto časti sveta slúžili viacej ako komunitné centrá, nemali striktne náboženský charakter. Ľudia sa tu stretávali, boli tu školy a všetky spoločenské udalosti sa odohrávali v okolí mešity. Podobne to bolo aj pri hinduistických a budhistických stavbách v celej južnej a juhovýchodnej Ázii.

Potom, ako moc nad Bengálskom prevzali Moguli, význam mesta Sonargaon poklesol. Moguli z neho urobili nárazníkovú zónu proti nájazdom pirátov a Portugalcov (čo bolo v tom období pre nich to isté) a postupne tu vybudovali niekoľko vojenských pevností. V 19. storočí sa pod britskou nadvládou opäť vrátil na prvé miesto obchod a mesto, hlavne jeho časť Panam City rozkvitalo.

Mestská časť Panam City je v súčasnosti jedným z najnavštevovanejších miest Bangladéša. Štvrť s ruinami starých palácov a obchodov je prakticky opustená. Chodia sem tajne randiť skupinky mladých ľudí, lebo tu ich nikto nevyrušuje. Teda okrem zopár turistov, konkrétne dvoch zo Slovenska.

Kedysi bohatá štvrť sa premenila na ruiny. V časoch svojej najväčšej slávy bolo Panam City aj najdôležitejším prístavom mesta Sonargaon, pretože sa nachádzalo pri starom koryte rieky Brahmaputra. Pod britským vplyvom obchod prekvital od druhej polovičky 19. storočia až kým nedošlo k rozpadu Indie. Po totálnej islamizácii krajiny, hlavne zo strany Pakistanu boli miestni obchodníci nútení opustiť svoje bohaté domovy a utiecť do Indie. Boli to totiž prevažne hinduisti a nový režim ich obviňoval z kolaborácie s Britmi. Boli to však obchodníci a samozrejme, že obchodovali aj s Britániou. Fanatikom ale takúto samozrejmosť nevysvetlíš. Odvtedy je mesto v ruinách a až v ostatných rokoch sa tu objavujú turisti, ktorí obdivujú pozostatky architektúry vyznačujúcej sa mixom európskeho a ázijského štýlu.

V ďalšom článku sa budeme plaviť po rieke Gange.

Lubo Repka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Pokazili sme si to (píše Michal Havran)

Od štábov nepotrebujeme strašenie, ale informácie.

Progresívne Slovensko má nové vedenie, Trubana vystrieda Bihariová

Bihariová porazila Trubana pomerom 105 ku sto hlasom delegátov.

Píše László Sólymos

Matovičovo gesto Maďarom bolo fiasko

Premiér dostal facku vo forme memoranda od strany SMK.


Už ste čítali?