Bangladéš. Časť 5.: Život v uliciach, na trhoch a v remeselníckych dieľňach

Autor: Lubo Repka | 9.4.2020 o 7:01 | Karma článku: 4,50 | Prečítané:  442x

Naša cesta Bangladéšom pokračuje. Skoro ráno opúšťame mesto Rajshahi a našim najbližším cieľom je mešita v meste Kusumba. 

Kusumba Mosque bola postavená v rokoch 1558 až 1559 počas panovania Suri dynastie, ktorá bola afgánskeho pôvodu. Kráľ Ghiyasuddin Bahadur Shah poveril spravovaním provincie, ktorá sa teraz volá Naogaon, jedného vysoko postaveného úradníka menom Sulaiman. Ten bol pravdepodobne bengálskeho pôvodu, lebo mešitu dal postaviť nie v štýle Suri, ako sa vtedy mešity stavali, ale v bengálskom štýle, čoho jasnými znakmi sú jemne zakrivené oblúkové rímsy a typické osemhranné rožné vežičky.

Mešita má pravouhlý tvar, na východe sú tri vchody a na dvoch stranách, severnej a južnej po jednom. Centrálny mihráb sa opäť nachádza na západnej strane. Je bohato zdobený ornamentálnym vyrezávaním do žuly, ktorá musela byť za týmto účelom dovezená z ďaleka, pretože v Bangladéši sa žula nenachádza. Ako ornamentná výzdoba sú použité vzory strapcov hrozna a kvetín.

Z mesta Rajshahi k mešite v meste Kusumba je to len nejakých 50 kilometrov. Už počas týchto pár kilometrov cesty sme videli veľa zaujímavých vecí. Napríklad zber zemiakov. Povedali by ste, že v Bangladéši sa spotrebuje toľko zemiakov? Ja som si pôvodne predstavoval, že sa tu je hlavne ryža. Ale v indických karí jedlách sa používajú aj zemiaky. Rovnako zaujímavé, ako pozorovať zber zemiakov bolo aj sledovať spôsoby dopravy. A videli sme aj prácu s bambusom, ktorý sa tu používa hlavne pri stavbách na vybudovanie lešenia. 

Včely si síce domáci vôbec nevšímali, ale zato nás si hneď všimli a fotenie nemalo konca.

Paharpur Mahavihara (Ruins of the Buddhist Vihara at Paharpur), alebo po slovensky ruiny budhistického kláštorného mesta Mahavihara sú UNESCO chránenou budhistickou pamiatkou. Budhizmus bol pôvodne skôr filozofický systém ako náboženstvo. Cieľom jeho učenia bolo vniesť harmóniu do medziľudských vzťahov a previesť ich cez nástrahy ľudského utrpenia prostredníctvom morálnych zásad. K tomu boli formulované štyri vznešené pravdy. 1. Život je strasť, duševné trápenie. Všetko v živote je pominuteľné, preto sme od narodenia do smrti vystavený utrpeniu. 2. Utrpenie vychádza z našich túžob a prianí dosiahnuť niečo, vlastniť veci, byť slávny. Túto túžbu nevieme naplniť, lebo nikdy nemáme dosť. 3. Tejto neuhasínajúcej túžby sa ale môžeme zbaviť. Existuje cesta, ktorá nám pomôže a tou je učiť sa a zdokonaľovať sa, zbavovať sa nevedomosti a vedome ovládať svoje túžby a priania. 4. Zánik utrpenia sa dá dosiahnuť. Jeho dosiahnutím človek preruší večný kolobeh prevteľovania a znovuzrodenia a duša sa už nikdy nebude musieť vrátiť do života plného utrpenia, ale ostane v nirváne, stave absolútnej blaženosti.

Prvý známy človek, ktorý takýto stav dosiahol bol princ Gautama Siddhártha. Stal sa z neho Budha, preto sa toto učenie nazýva budhizmom. Zomrel v roku 543 pred našim letopočtom a tak rok 2020 je podľa budhistického kalendára rokom 2563.

Po jeho smrti vznikli dve hlavné školy, ktoré vyučovali jeho cestu k nirváne. Z nich vznikli dva prúdy, ktoré poznáme aj teraz. Théravádsky budhizmus, ktorý učí klasickú cestu k nirváne, po ktorej dosiahnutí sa cyklus prevteľovaní uzatvára. Mahájánový budhizmus učí to isté, ale priznáva Budhovi po dosiahnutí nirvány právo nového prevtelenia, obetovať vlastný dosiahnutý úspech a vrátiť sa do života, aby pomohol aj ostatným vymaniť sa z cyklu znovuzrodenia. V novom živote sa stane bódhisattvom, nemusí sa už starať o svoju spásu, takže má viac času na pomoc druhým. Príkladom v súčasnosti žijúceho bódhisattvu je tibetský dalajláma.

V Bengálsku sa vyznával mahájánový budhizmus. Aj kláštorný komplex, ktorého ruiny sme navštívili patril k tomuto smeru. Vznikol asi v 7. storočí a pretrval až do 12. storočia. Komplex bol svojim spôsobom dokonalým intelektuálnym centrom a svojou architektúrou sa stal vzorom pre mnoho ďalších kláštorov široko-ďaleko, od susedného Mjanmarska (Bagan, pagoda Shwedagon), Thajska (Wat Arun) Kambodže (Angkor Wat) alebo Borobudur v Indonézii. A to som spomenul iba tie, ktoré som už navštívil.

Okolo centrálneho chrámu sa nachádzali ďalšie drobné stavby, ktoré slúžili tu žijúcim mníchom a žiakom na ubytovanie, výučbu a bežný život. Bolo ich 177, aspoň zatiaľ objavených.

Hlavný chrám má tri terasy a hlavná stavba dosahuje výšku takmer 24 metrov nad úroveň terénu. Okolo celého chrámu sa ťahá terakotová výzdoba, ktorá je z časti originálna a z časti ju tvoria repliky. Tieto plastiky sú krásnym príkladom prepletania hinduizmu s budhizmom, čo sa stalo pre neskoršie obdobie typickým pre všetky krajiny juhovýchodnej Ázie. Jedine v Japonsku sa budhizmus uchoval takmer vo svojej čistej podobe, samozrejme ale tiež ovplyvnený šintoizmom. Je to asi preto, že samotný budhizmus nebol nikdy vyhranený proti niečomu, ale naopak, vždy otvorený a priateľský voči všetkému novému.

Jedno z nezvyčajných zastavení. Sme na trhu s kozami. Ľudia tu priviezli svoje zvieratká, aby ich predali a čudujú sa, čo tu títo dvaja idú kúpiť? Svietime medzi nimi a ich kozami ako včerajší spln mesiaca.

Toto bol silný zážitok, ale cítili sme, že tento dav sa nás obáva. Šírili sa totiž správy o pribúdajúcich ochoreniach na koronavírus a my ako cudzinci sme pre nich boli možní nositelia vírusu. Uvedomovali sme si to, a tak sme radšej nastúpili do auta a pokračovali v našej ceste.

Náš pôvodný plán predpokladal, že sa v tejto fáze presunieme do mesta Bogura, kde sa ubytujeme a ráno budeme pokračovať v prehliadke archeologických vykopávok mesta Pundranagar. V skutočnosti sme si ho pozreli ešte v ten istý deň a ubytovali sme sa až za súmraku. Predstavte si, že sme tak urobili a dovoľte mi dorozprávať túto časť našej cesty až v ďalšom článku. Tento už sa mi aj tak zdá veľmi dlhý a nechcem vás unudiť ani unaviť. Tak sa už len pozrime do nášho hotela v meste, resp. pri meste Bogura, lebo to bol najlepší hotel z celého nášho bangladéšskeho putovania.

Bez toho, aby som mu chcel robiť reklamu, musím uviesť jeho meno. Volal sa Momo Inn, ale nebol to iba obyčajný hotel. Bol to skôr zábavný a rekreačný komplex, do ktorého areálu chodili aj domáci z mesta Bogura. Prvýkrát sme mali možnosť si dať dobrú kávu, čo sme využili hneď dvakrát. V hoteli bol dokonca bar pre cudzincov, kde sme si manželka dala pohárik prosecca a ja niekoľko pohárikov whiskey.

Dlho sme ale nevydržali, lebo tam bolo nafajčené ako v ópiovom kutlochu.

Lubo Repka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Pokazili sme si to (píše Michal Havran)

Od štábov nepotrebujeme strašenie, ale informácie.

Píše László Sólymos

Matovičovo gesto Maďarom bolo fiasko

Premiér dostal facku vo forme memoranda od strany SMK.

Bihariová na rozdiel od Trubana vidí nesúlad s Kiskovou stranou

Rozkol v Progresívnom Slovensku vraj nehrozí.


Už ste čítali?