Mjanmarsko časť 5.: Bagan

Autor: Lubo Repka | 10.5.2020 o 7:23 | Karma článku: 3,16 | Prečítané:  434x

Bagan, alebo aj Pagan, je historické mesto zapísané do svetového dedičstva UNESCO. V období od 9. do 13. storočia bolo hlavným mestom kráľovstva Pagan, ktoré vtedy vládlo takmer celej Barme.

Paganská perióda položila základy celej modernej Barmy. Zjednotila národ, posilnila barmskú kultúru a jazyk na celom území údolia rieky Irrawaddy a jej okolí. A samozrejme prispela významnou mierou k rozšíreniu théravádskeho budhizmu.

Len v Bagane a jeho okolí bolo v priebehu 11. až 13. storočia vybudovaných 4 446 budhistických chrámov. Z nich 3 822 sa dá stále identifikovať, či už ako ruiny, alebo ako v pomerne dobrom stave zachované pamiatky. Celý Bagan je svojim spôsobom jedno archeologické miesto svetového významu.

A oprávnene, pretože všetko to začalo v tomto malom osídlení niekedy v deviatom storočí. Barmské kmene sa sem v tom období presídlili z oblasti, ktorá je dnes na juhu Číny a volá sa Yunnan. V ôsmom a deviatom storočí tu prekvitalo kráľovstvo Nanzhao, ktoré tvorili väčšinou kmene tibeto-barmskej jazykovej skupiny. Tí sem na juh Číny prišli niekedy v štvrtom storočí, ale dlho sa im nedarilo presadiť. Bránil im v tom hlavne vplyv Tibetského impéria, ktoré tvrdo potláčalo ich identitu a pokladalo ich za svojich vazalov. Napodiv pomohla im Čína, ktorá v roku 737 za vlády dynastie Tang podporila vytvorenie samostatného štátneho útvaru Nanzhao.

V každom prípade toto kráľovstvo je kľúčové v dejinách juhovýchodnej Ázie, pretože z neho sa vyčlenili okrem barmských kmeňov aj kmene thajské a laosské. Obyvateľstvo tohto kráľovstva vyznávalo budhistickú vieru a tak sa spolu s nimi rozšíril aj budhizmus.

Kým barmské kmene usídlené v údolí rieky Irrawaddy nabrali silu na vytvorenie vlastného kráľovstva, uplynulo sto rokov. V decembri roku 1044 sa dostal v Pagane k moci princ Anawrahta. Za 30 rokov svojej vlády vytvoril z malého kniežactva Pagan veľké kráľovstvo, Prvé barmské impérium. V prvej dekáde svojho vládnutia sa múdro sústredil na budovanie silnej ekonomiky, ako by sme to dnes nazvali. V skutočnosti iba vybudoval zavlažovacie kanály, rozšíril pestovanie ryže a nasýtil národ. To jednak pritiahlo množstvo ľudí zo širokého okolia za prácou, ktorej bol dostatok a jednak podporilo prirodzený prírastok populácie. Rodiny si mohli dovoliť viacej detí, mali im čo dať jesť.

Logicky to vyústilo do expanzie. Niektoré zdroje tvrdia, že kráľ Anawrahta poslal svojich vojakov až do ríše Khmérov v Angkore a dokonca až na ostrov Jáva. Aj keby to nebola pravda, archeologické výskumy potvrdzujú nárast jeho vplyvu v hornej aj dolnej časti Barmy. Veľmi dôležitá bola kontinuita úspešných vládcov, ktorá trvala dvesto rokov. Všetci nasledujúci králi spravovali krajinu dobre, dbali na ekonomický rozvoj a nemali prehnané dobyvačné ambície. Sústreďovali sa na udržanie prosperity a podporu obchodu.

Svoj vrchol dosiahla Paganská ríša za vlády dvoch panovníkov. Bolo to v rokoch 1174 až 1211 za vlády kráľa Narapatisithu a jeho nasledovníka kráľa Htilominlo, ktorý vládol v rokoch 1211 až 1235. Kráľovstvo dosiahlo svoju najväčšiu rozlohu a najväčšiu prosperitu. Architektúra sa nachádzala v tomto období vo svojom najväčšom rozmachu a vznikli najvýznamnejšie budhistické chrámy ako napríklad Gawdawpalin.

S výstavbou chrámu začali v roku 1203 za vlády kráľa Sithu (Narapatisithu) a stavbu ukončili za vlády jeho nasledovníka kráľa Htilominlo v roku 1227. Svojou výškou 55 metrov je to druhý najvyšší chrám v Bagane (najvyšším je chrám Thatbyinnuyu postavený o 50 rokov skôr). Má dve poschodia, prvé spočíva v troch základných terasách a druhé v štyroch vyvýšených terasách. Poškodený bol zemetrasením v roku 1975, ale v súčasnosti sú už škody odstránené.

V spodnej časti sú okolo chrámu vybudované chodby a v každej chodbe je na piedestáli „posadená“ socha Budhu. Horná časť je podstatne menšia a uchováva dôležitú sochu Budhu. V rohoch sú postavené menšie stupy a to aj na spodnom aj na hornom podlaží chrámu.

Do chrámu sa dá vojsť z každej jeho strany, ale hlavný vchod je z východu. Ten vyčnieva zo štruktúry budovy, čím je trochu narušená symetria stavby. To ju robí zaujímavejšou. Východný vchod je strážený dvomi veľkými sochami bielych levov.

Veľké trojuholníkové štíty nad oknami a vchodmi na priečelí s rímsou sú vyzdobené štukami, z ktorých mnohé sú pôvodné, originálne.

Keďže si budeme pozerať veľa budhistických pamiatok, trochu si ujasnime pojmy.

Temple – je chrám, kde mnísi prichádzajú meditovať. Obyčajne je to komplex, ktorý uspokojuje všetky potreby veriacich.

Pagoda – pagoda je vlastne stúpa, do ktorej sa dá vojsť. Svojou architektúrou sa podobá stúpe, ale slúži na iné účely. Niekedy sa ale tento termín používa aj pre stupu aj pre chrám.

Stupa – stúpa je v tvare zvonu vybudovaná stavba ako monument, v ktorom je uložená nejaká svätá relikvia. Nemajú žiadny vchod, aby chránili posvätné relikvie, ktoré sú v nich uložené. Niekedy sú to aj pohrebné miesta významných ľudí.

Monastery – kláštor, je komplex budov pre mníchov, niekedy pre mníšky a niekedy pre obidve pohlavia spoločne, len samozrejme s oddelenými obytnými budovami. Tu mnísi bývajú, tá časť je oddelená od časti, kam sa chodia modliť, lepšie povedané meditovať.

Ananda Paya je jedným z najkrajších chrámov v Bagane. Postavený bol v rokoch 1090 až 1105 v období panovania kráľa Kyanzittha. Nachádza sa neďaleko brány Tharabar, jediného zachovaného vstupu do starého opevneného mesta. Pôvodne ich bolo dvanásť.

Ligot pozlátenej veže pagody je vidno na kilometre ďaleko. Legenda hovorí, že koncom 11. storočia mesto navštívili ôsmi mnísi z Indie. Mali audienciu u kráľa Kyanzittha, ktorému priniesli zvesť o legendárnej jaskyni slúžiacej ako kláštor na úpätí Himalájí. Všetko tak nádherne popísali, že povzbudili jeho predstavivosť. Rozprávali mu o bielom snehu pokrývajúcom celú krajinu a on začal snívať o postavení bieleho kláštora s pozlátenou vežou.

Poveril svojich architektov postavením bielej pagody s pozlátenou sikharou, ktorá bude mať na vrchole vežičku zdobenú ornamentmi a tvar dáždnika. Okolo pagody bude rozmiestnených 5 výklenkov a v každom z nich bude nádherná socha Budhu. Na štvorcovej terase bude ďalších 6 menších terasiek a na každej z nich malá pozlátená vežička. Po terasách budú rozmiestnené sochy mýtických barmských levov, ktorí strážia kláštor. Tak sa aj stalo.

V strede kláštora je štvorcová miestnosť, v ktorej sa nachádzajú štyri veľké, pozlátené sochy stojaceho Budhu. Sú zhotovené z tíkového dreva, ktoré bolo následne pozlátené. Každá meria deväť a pol metra. Tieto sochy predstavujú štyroch rozličných Budhov. Na juhu je to Kassapa, na severe Kakusandha, na východe Konagamana a na juhu Gautama. Gautama je zobrazený v polohe abhaya, ktorá predstavuje stav bezstrachu. Konagamova socha drží v pravej ruke nejaký malý predmet, ktorý vyzerá ako tabletka. Má to predstavovať učenie Budhu ako liek na všetko utrpenie ľudstva.

Chodba sa vinie okolo všetkých štyroch stien tejto miestnosti a jej steny sú vyzdobené výklenkami. Sú v troch radoch a v každom z nich je zobrazenie Budhu, vždy v inej polohe.

Architekti splnili všetky jeho predstavy a postavili dovtedy nevídanú pagodu vysokú 51 metrov. Za odmenu ich kráľ dal všetkých popraviť, aby už pre nikoho iného niečo tak nádherné nepostavili.

Bupaya je stúpa postavená na brehu rieky Irrawaddy a je pravdepodobne jednou z najstarších v meste. V roku 1975 pri zemetrasení sa pôvodná tehlová štruktúra podstavca rozpadla a jej časť spadla do rieky. Nový podstavec je už z betónu.

Lokalita je pre svoju polohu veľmi populárna. Je tu množstvo stánkov so suvenírmi, pekný výhľad na rieku a dá sa tu zjednať aj výlet loďkou po rieke.

Dhammayangyi Temple z diaľky vyzerá ako egyptská pyramída. Je to najväčší chrám v celom Bagane. V roku 1170 ho dal postaviť kráľ Narathu. Trápilo ho totiž svedomie, lebo k moci sa dostal tak, že zavraždil svojho otca aj staršieho brata, ktorí boli v poradí pred ním. Aby sa vykúpil z utrpenia dal postaviť najväčší chrám, teda chcel ho postaviť, ale vlastne nikdy nebol úplne dokončený. Prečo? Stalo sa mu totiž to, čo on urobil svojmu otcovi a bratovi – zavraždili ho. Napodiv nebol zavraždený kvôli otcovražde a bratovražde, ale pre maličkosť. Z rozmaru dal zabiť jednu zo svojich manželiek, indickú princeznú, ktorej vraždu prišli pomstiť poslovia jej otca.

Samotný kláštor bol postavený veľmi precízne. Povráva sa, že kráľ osobne chodil kontrolovať kvalitu práce robotníkov a keď zistil nedostatky, jednoducho im dal odseknúť ruky.

Každá strana štvorcového pôdorysu chrámu má takmer 80 metrov. Vnútorná štvorcová hala má rozmery 25 metrov. Sú do nej 4 vstupy, hlavný je z východu. Na západnej strane sú bok po boku vyobrazenia dvoch Budhov, Gautamu a Maitreya. Gautamu už poznáme, ale kto je Maitreya? Je to predpovedaný budúci Budha, ktorý príde niekedy v ďalekej budúcnosti, ale ešte v našej ére.

Nanpaya Temple je monský kláštor. Kmeň Monov žil na juhu Mjanmarska a na rozdiel od Barmáncov vyznávali hinduistické náboženstvo. Bol postavený z blata, kameňov a tehál. Vo vnútri sa nachádzajú zaujímavé kamenné platne s vyrezávanými obrazmi zo života Brahmu, boha stvoriteľa podľa hinduistickej viery.

Shwezigon Pagoda je jednou z najstarších v Bagane. Postaviť ju dal kráľ Anawrahta, zakladateľ kráľovstva Pagan. Do stavby sa pustil potom, ako ho budhistickí mnísi presvedčili vyznávať théravádsky budhizmus. Kráľovi sa podarilo získať niekoľko vzácnych relikvií zo Srí Lanky, ktoré boli potom v chráme uložené. Stavali ho 30 rokov.

Kompletne pozlátená stúpa v tvare zvona je postavená na štvorcovom základe so stranou dlhou 49 metrov. V nej sú uložené sväté relikvie. V každom rohu stúpu chráni pozlátená socha leva. V strede na každej svetovej strane sú schody vedúce až na tretiu terasu. Okolo hlavnej stúpy, ktorá je vysoká 49 metrov sú štyri menšie, každá v jednom rohu. Všetko je nádherne symetrické. Prečo práve 49 metrov? Nedopátral som sa. Ak niekto vie, napíšte mi, budem rád.

Predtým, ako uznal kráľ Anawrahta théravádsky budhizmus za hlavné štátne náboženstvo bola v krajine veľmi rozšírená viera v duchov. Duch Nat bola pôvodne ľudská bytosť, ktorá zomrela násilnou smrťou a premenila sa na ducha. Celkovo bolo 37 veľkých duchov a nespočetne veľa malých duchov. Veľkých duchov volali aj zelenými (sein), čo znamenalo niečo také ako surový, ešte nezrelý. Keďže staré náboženstvo sa neopúšťa ľahko, pôvodne boli na spodnej terase umiestnené sochy duchov. Tie už tam nie sú, boli premiestnené dovnútra haly umiestnenej vedľa pagody.

Na duchov tu veria doteraz. Proste popri Budhovi pre istotu uctievajú aj duchov, každý má svojho. A to neplatí len v Barme, ale aj v ostatných krajinách juhovýchodnej Ázie, aj v Thajsku. Príkladom takéhoto uctievania ducha je Spirit House (San Phra Phum), tradičný thajský domček pre dobrého ducha, ktorý má každá budova a dom v Thajsku.

Pathada Phaya je kláštor, o ktorom je toho veľmi málo známe. Neviem k nemu napísať nič viacej, žiadny príbeh. Ale zato mám doma jeden obraz z piesku, ktorý som si tu kúpil od umelca, čo ho vytvoril. Farebný piesok sa lepí na plátno, čím sa vytvorí nádherne plastický obrázok. Ten sa prelakuje, takže obraz vydrží a nepoškodí sa ani pri preprave. Doma som si ho dal zarámovať a vždy, keď sa naň pozriem, spomeniem si na Mjanmarsko.

Shwe Gu Gyi Phaya bola postavená za sedem mesiacov a sedem dní v roku 1131 za vlády kráľa Sithu. Názov tejto pagody sa prekladá ako zlatá jaskyňa. Legenda hovorí, že na mieste, kde je postavená vyrástol zo zeme blok kameňa vysoký takmer 4 metre. Bralo sa to ako znamenie veľkosti samotného kráľa a ten tu teda dal postaviť pagodu. Keď kráľ zostarol jeho syn, nasledovník trónu ho vyhnal z paláca a umiestnil sem do tejto pagody, aby tu dožil. Ale ani na jeho smrť sa mu nechcelo čakať a tak ho tu dal zabiť.

Chrám Thatbyinnyu Phaya má dve poschodia a tri terasy. Po schodoch sa dostanete až do miestnosti, kde je umiestnená socha Budhu sediaceho na murovanom tróne. Z terás pagody je dobrý výhľad na celý Bagan s jeho chrámami a parkmi, v diaľke vidno aj rieku Irrawaddy a ešte ďalej na východe a aj na západe sa dvíhajú hory, ktoré akoby uzatvárajú údolie rieky.

Archeologické múzeum mesta Bagan bolo zriadené v roku 1904 vďaka pánovi, ktorý sa volal U Sein Kho a bol kamenárom a zároveň zberateľom kamenných stolov. Podarilo sa mu vytvoriť prvú zbierku exponátov, ktoré tu boli vystavené. Ďalších 60 rokov exponáty postupne pribúdali a budova už nestačila. Preto bolo v roku 1979 otvorené ďalšie múzeum. Tieto dve múzeá spolu v podstate iba vytvárali zmätok, nebolo to dobre zorganizované múzeum. A preto sa pristúpilo k radikálnemu riešeniu a postavilo sa úplne nové múzeum, ktoré bolo slávnostne otvorené 17. apríla roku 1998. Má tri podlažia a je na mjanmarské pomery veľmi dobre a prehľadne zorganizované, obsahuje množstvo informácií a aj veľa zaujímavých exponátov.

Na prízemí sú vystavené predmety dennej potreby z obdobia kráľovstva Pagan. Sú to hlavne remeselné výrobky, sošky, obrazy, odevy a podobne. Druhé a tretie podlažie je venované náboženstvu, kultúre a zobrazeniam Budhu. Je tu aj množstvo keramiky, porcelánu, bronzových sošiek. V jednej miestnosti je napríklad sústredená ukážka účesov. Človek by si povedal, že o čom to asi je? Ale bolo to veľmi zaujímavé. Na každú príležitosť, na každú slávnosť mali osobitý spôsob spletania vlasov a nikdy to nebolo len tak, všetko niečo znamenalo, vyjadrovalo a symbolizovalo. Podľa účesu ste mohli vedieť kto je ten človek, čo robí a čo reprezentuje. Ak ste tomu samozrejme dostatočne rozumeli, čo vôbec nebolo jednoduché.

Celý deň sme chodili po chrámoch, ale samozrejme sme sa zastavili aj na obed a dali sme si aj večeru. Čo sme jedli? No tak sa pozrite.

Nakrátko sme navštívili aj Mya Thit Sar Lacquer Ware Work Shop. Sú tu sústredené dielničky s ručnou výrobou suvenírov, nábytku, textílií a podobne. Bolo to veľmi zaujímavé a dali sa tu kúpiť pekné veci, veľmi originálne.

V priebehu dňa nechýbali ani také momenty, kedy sme síce nefotili žiadne významné pamiatky, niekedy sme dokonca ani presne nevedeli čo fotíme, len to skrátka bolo pekné. Napríklad tento rozkvitnutý krík, pri ktorom som vodiča poprosil, aby na chvíľku zastavil. Alebo tie momenty už skoro pri západe slnka, keď sme narazili na stádo pasúcich sa kráv.

Takže takto nejak prebiehal celý náš deň v Bagane. Na jednu vec si spomínam veľmi presne. Ešte v živote som nemal také špinavé chodidlá ako v ten večer. To nešlo ani umyť. Špina zažratá až do kože. Bola to daň nášmu chodeniu naboso. Pamätám si, že v jednom chráme sme vošli autom až do vnútorného dvora a šofér nás vyzval, aby sme sa vyzuli už v aute, lebo vraj sme už na posvätnej pôde chrámu a tam nesmieme chodiť obutí. Mnísi síce podlahu neustále zametajú, ale krajina je celá plná prachu a tak je podlaha stále špinavá. Okrem toho je veľmi teplo a vám sa aj chodidlá potia. A tak vzniká unikátna zmes vášho potu zmiešaná s prachom chrámovej podlahy, skrátka delikatesa.

No a na tomto mieste musím dať ešte jednu vec do poriadku. Je to časový sled tejto reportáže, ktorý som svojvolne pretočil naopak. Lebo teraz na koniec dávam to, čo bolo na začiatku. Východ slnka. Pozorovanie východu slnka zo strechy chrámu bol taký intenzívny zážitok, že som tým proste musel končiť, nemohol som vám to priniesť hneď na začiatku. To by nebolo ono. Takže deň sa začal takto:

Hotel, v ktorom sme ostali na dve noci mal nádhernú terasu, na ktorej sa podávali raňajky. Raňajky prvého dňa sme ale zmeškali, pretože sme sa rozhodli pred raňajkami uprednostniť východ slnka. Večer sme si cez hotel objednali na ráno taxík a ten nás ešte za úplnej tmy odviezol na dohodnuté miesto.

Shwe Leik Too Temple bol postavený neznámo kým v 13. storočí. Ešte v čase našej návštevy, teda vo februári 2018 sa naň dalo vyliezť a pozorovať východ slnka. Neviem, či je to ešte stále možné, ale už vtedy sa mi to zdalo neuveriteľné, že to dovolia. Ak ešte ten čas nenastal, tak určite raz príde, keď to bude zakázané. Priznávam sa, že sme to využili aj my a síce veľmi ohľaduplne a pozorne, ale predsa sme naň vyliezli a ten východ slnka pozorovali z jeho strechy. Musím podotknúť, že nás bolo veľa a chrámu to určite neprospelo. A nie každý bol taký ohľaduplný a pozorný, ako my. Niektorí ľudia v honbe za super fotkou boli ochotní urobiť čokoľvek. Osobne sa prihováram za to, aby sa to v budúcnosti nedalo. Najmä keď ja už to mám za sebou, však? Odsúďte ma za to, ale tu sú fotky. Ak s tým absolútne nesúhlasíte, nepozerajte. Ako hovorí klasik „čo bolo to bolo, terazky som major“. Veď aj Hanzelka a Zikmund prespali na pyramíde a teraz sa jej nesmiete ani dotknúť.

Na druhý deň sme už raňajky nezmeškali. Podávali sa na terase hotela a tak som si privstal, že si zopakujem východ slnka ešte raz. A oplatilo sa. Raňajky boli výborné, kávička k tomu ako sa patrí a bonus tie výhľady.

Z Baganu sme leteli plní dojmov, ale s veľkými očakávaniami do oblasti, kde bývajú Šanovia pri jazere Inle. Už sa teším, ako vám o tom porozprávam.

Lubo Repka.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Pokazili sme si to (píše Michal Havran)

Od štábov nepotrebujeme strašenie, ale informácie.

Píše László Sólymos

Matovičovo gesto Maďarom bolo fiasko

Premiér dostal facku vo forme memoranda od strany SMK.

Autorská strana Petra Schutza

Americká tragédia, Pellestrana a Matovičovi Maďari (Schutzov týždeň)

Smer sa nedá vyháňať dverami tak, aby sa vracal oknom.


Už ste čítali?