Mjanmarsko časť 6.: Pri jazere Inle

Autor: Lubo Repka | 16.5.2020 o 13:43 | Karma článku: 3,08 | Prečítané:  479x

Jazero Inle sa nachádza na území najväčšieho štátu Mjanmarského zväzu, zaberajúceho svojou rozlohou štvrtinu celej krajiny. Je to štát národa Šanov, Shan State.

Svojou plochou jazero nie je celosvetovo mimoriadne významné, má len 116 kilometrov štvorcových. Jeho hĺbka je v dobe sucha niečo okolo 1,5 metra a v období dažďov je to asi 3,7 metra. Významné je svojou biodiverzitou. Žije v ňom 9 druhov rýb, ktoré nežijú nikde inde na svete, je dôležitou „prestupnou stanicou“ pre migrujúce vtáky, žije tu asi 20 druhov slimákov, ktoré nenájdete nikde inde na svete a podobne.

Ešte významnejšie je vo vzťahu k ľuďom, ktorí okolo neho a z neho žijú a ich kultúre. Popri mnohých malých osadách sú na jazero nalepené 4 mestá, z ktorých najdôležitejšie a najväčšie je Nyaung Shwe. Sme síce v štáte Šanov, ale hlavné etnikum obývajúce okolie jazera sú ľudia z prastarého tibeto-barmského kmeňa Intha. My sme to samozrejme nepostrehli, ale vraj hovoria archaickým dialektom barmčiny. Okrem miest mnohí z nich žijú doslova na jazere, kde majú na vode vybudované svoje domy, celé osady ba dokonca niečo ako mestečká.

My sme sa ubytovali v meste Nyaung Shwe na tri noci a opäť sme mali šťastie na hotel. Nielenže mal výbornú polohu, ale mal na streche reštauráciu, z ktorej bol nádherný výhľad na celé mesto. Tam sme aj raňajkovali, keď sme na to mali čas. Hneď v prvý večer sme objavili kúsok za našim hotelom malý nočný trh. Ten sme potom navštívili každý večer, lebo to bolo blízko a páčilo sa nám tam.

Stále mi v hlave vŕtala myšlienka na let balónom a tak sme si sadli a pustili sa zisťovať možnosti. A našli sme. Problém bol, že na svojej stránke písali, že objednať si let balónom treba minimálne dva týždne dopredu. Toľko času sme samozrejme nemali, ale povedali sme si, že sa ideme pozrieť priamo do ich kancelárie a opýtame sa. No a napodiv to nebol žiadny problém, alebo lepšie povedané mali sme šťastie. Na zajtrajší let nám akurát ostávajú ešte dve voľné miesta, povedal šéf pilot Angličan Chris. Odrazu sa bolo treba rozhodnúť hneď na mieste a v tomto som špecialista. Zabudol som na obavy a strach a objednali sme sa na ranný let, veď iný sa tento týždeň ani nekonal. Pamela vždy o takomto lete snívala a nikdy neprejavila strach ako ja, takže som sa jej ani nepýtal. Ja nie som žiadny hrdina, adrenalínové zážitky nevyhľadávam. Vzrušení som zažil pri svojom povolaní účtovníka dosť a preto mala obavu, že si to namieste rozmyslím, ako sa už raz stalo pri lete helikoptérou v Miami. Keď som si do nej sadol, pripútal sa podľa inštrukcií pilota a pozrel sa cez sklenený predný panel pod seba, tak som sa zase odpútal a vystúpil s tým, že ja neletím. Doteraz to ľutujem, lebo samozrejme let sa uskutočnil aj bez mojej účasti a aj Pamela aj Jakub si ho užili. Tak ale to len na okraj mojej statočnosti.

Ráno ešte za tmy pre nás prišlo auto a odviezlo nás do prístavu, kde nás už čakal motorový čln a ten nás odviezol na miesto, kde sa potom nafúkal balón a po krátkej inštrukcii sme leteli. Cesta člnom vôbec nebola krátka, trvala viacej ako hodinu a kým vyšlo slnko nám bolo poriadne zima aj napriek dekám, ktoré sme vyfasovali.

Neviem, či by som letel ešte raz, ale tento let bol skvelým zážitkom na celý život. Leteli sme ponad jazero, vôbec nefúkal vietor a mal som pocit, že sa nič nemôže stať. Pilot pôsobil sebavedome, pokojne a aj ostatní naši spolucestujúci boli v pohode. Dokonca sme uskutočnili aj cvičné pristátie na jazere, ktoré musí spoločnosť urobiť raz asi za pol roka. Keď sme už boli nad jazerom, balón začal klesať a my sme si všimli, že sa k nám blíži čln aj s malou plošinou. Pilot nám všetko vysvetlil a tak sme na plošinku pekne hladko pristáli a potom zase vzlietli.

Pokračovali sme letom ponad jazero a postupne stúpali. Pilot nám chcel ukázať, aké to je, keď sa letí vysoko. Vo výške asi jedného kilometra sme odrazu pocítili vietor, bolo oveľa chladnejšie. Treba povedať, že samotné jazero sa nachádza v nadmorskej výške 880 metrov nad morom. Takže sme sa vlastne nachádzali vo výške takmer dva kilometre. Pilot nás týmto manévrom trochu postrašil a o to lepšie sme sa cítili, keď sme opäť klesli na príjemnú výšku nad hladinu jazera. Ale teraz už dosť rečí, pozrite si ďalšie fotky.

Možno ste už to meno počuli, bratia Montgolfiérovci. To oni uskutočnili prvý let balónom, ktorého posádku tvorili ovca, kačka a sliepka. Stalo sa tak 4. júna roku 1783 pred zrakom samotného kráľa Ľudovíta XVI. Vtedy si ešte užíval panovanie aj so svojou rakúskou manželkou Máriou Antoinettou, teda našou princeznou. Bola totiž dcérou Márie Terézie, našej cisárovnej. O desať rokov neskôr ich francúzsky ľud dal obidvoch popraviť.

Teplovzdušný balón nemá žiadny pohon a je v podstate neriaditeľný. Horákmi sa ohrieva vzduch v balóne a tým, že teplý vzduch je ľahší ako studený sa dosiahne, že stúpa. Keď sa zase trochu ochladí, tak balón klesá. Pod balónom je uviazaný prútený kôš a v ňom sme sedeli, resp. stáli. Nesmeli sme robiť prudké pohyby ani nijako narušiť rovnováhu nepremysleným a nekontrolovaným pohybom v koši.

Smer pohybu balónu riadia vzdušné prúdy, takže podľa predpovede počasia pilot približne vedel, kde pristaneme. Presné miesto nevedel, ale zo zeme nás sledovalo auto s plošinou na prepravu vyfúknutého balónu a jeho koša ako aj plynových bômb, ktorými sa ohrieva vzduch v balóne. Keď sme začali klesať na plánované pristátie pilot sledoval auto a auto sledovalo balón a nakoniec sme sa našli a pristáli sme na futbalovom štadióne, alebo niečom podobnom.

Na záver sme dostali raňajky so šampanským, vypil som ho na dúšok. A pripájam krátke video o lete.

Poobede sme sa ešte stihli ísť bicyklovať, čo už nebol taký adrenalín, ale tiež to malo svoje čaro.

Hlavnou atrakciou a cieľom našej návštevy bolo jazero Inle. Tu sme si naplánovali plavbu člnom po jazere, ktorú sme si tiež dohodli osobne v prístave deň vopred, keď sme sa boli bicyklovať. Znovu bolo všetko perfektne zorganizované. Ráno pre nás prišlo auto, tiež bolo ešte šero a odviezlo nás do prístavu. Tam sme nasadli na loďku. Boli sme len sami dvaja a lodivod. Keď sme sa zoznamovali hneď som si všimol jeho krvavé oči a že niečo prežúva. Už som vedel, o čo ide. Len sme na seba s manželkou pozreli a všetko nám bolo jasné. Máme nadrogovaného sprievodcu, ktorý je zároveň aj vodcom člna. On sa na nás široko usmial a my sme mali možnosť pozrieť si všetkých jeho šesť zubov, ktoré ešte mal a už aj zavrčal motor a loďka vyrazila z prístavu.

Najprv sme sa plavili kanálom, ktorý viedol cez mesto a napájal sa na jazero až asi po piatich kilometroch. Trochu sme sa upokojili, lebo náš lodivod viedol čln spoľahlivo a isto a nakoniec sa ukázalo, že to zvládal celý deň. Nikdy sme ho nevideli piť ani jesť, ale betelové listy žuval prakticky stále. Občas aj niečo povedal, ale veľmi sme mu nerozumeli a ani nebolo o čom. Podstatné bolo, že keď sme niekde vystúpili na breh, vždy nás buď čakal alebo odišiel, ale znovu pre nás prišiel vždy v dohodnutý čas.

Keď sme sa dostali cez kanál spájajúci mesto Nyaung Shwe s jazerom Inle, videli sme tradičné rybárske člny, ktoré už nás očakávali a predvádzali sa. Unikátny je spôsob veslovania, ktorí si títo rybári vymysleli. Aby mali voľné ruky na hádzanie sietí a chytanie rýb veslujú nohou. Dlhé veslo si oprú cez celé telo o krk a nohou ho obtočia tak, že s ním vedia veslovať. Zároveň dokážu hodiť do vody kruhovú sieť, keď vidia pod sebou vo vode nejaké ryby a tie potom uviaznu v sieťovej klietke. Pritom všetkom balansujú na kraji svojho člna ako akrobati.

 Potom sme mali krátku zastávku v dielni, kde sa vyrábajú šperky zo striebra. To bolo veľmi zaujímavé. Všetko sa to deje tak, ako sa to vyrábalo pred stáročiami. Najobľúbenejšie sú strieborné rybičky.

Na chvíľočku sme spomalili a pozreli sme si rajčinové záhony na vode. Paradajky tu rastú priamo z vody na dlhých plávajúcich lánoch. Tie sú na vode umiestnené na nejakých podložiach, princíp doteraz nechápem. Ale sú tak pevné, majú hrúbku asi 60 centimetrov, že sa po nich dá aj chodiť. Funguje im to a rajčiny sme mali možnosť ochutnať, boli skvelé. Pestujú tu takto aj uhorky, cukiny a iné vhodné plodiny.

Dedina Ywama leží na západnom okraji jazera Inle. Je takmer celá postavená na koloch zatlčených do podložia jazera. Celá doprava sa uskutočňuje iba na člnoch, ale niektoré domy sú poprepájané mostíkmi. Sú tu obchody, reštaurácie, malé dielničky, kde sa vyrába všeličo možné aj nemožné, všetko ručná výroba. Sú tu aj pagody a náboženské stavby. My sme mali možnosť navštíviť tkáčovňu, kde vyrábajú látky z lotusu, jeden šál som si aj kúpil a je to tá najjemnejšia a najpríjemnejšia látka, akú som kedy mal na sebe. Kúpil som si tu aj ručne vyrábané cigarety, ktoré som potom doniesol domov a s kamarátmi sme ich na našej stretávke zo strednej školy, ktorú máme každý piatok trinásteho už viacej ako 40 rokov vyfajčili. A ešte sme videli výrobu dáždnikov alebo slnečníkov, to podľa počasia, inak sú rovnaké. A stretli sme sa aj s príslušníčkami kmeňa Karenov, ktoré nosia na krku obruče. Vraj preto, aby mali krásny, dlhý krk.

Cestou sme náhodne videli tradičný dlhý čln, len tak prefrčali okolo nás. 

Potom nás čakala dlhšia cesta hore po rieke do mestečka Indein, alebo tiež Inthein. Raz sa to píše tak, inokedy zas onak, záleží len na fonetickom prepise. Na rieke sú vytvorené také hate, len s malým priepustným otvorom, cez ktorý vždy čln poskočí o kúsok vyššie. Takto kúsok po kúsku sme sa dostali až do dediny Inthein, ktorá je známa hlavne ako miesto, kde sa nachádzajú stovky pagod a stúp v rozličnom štádiu zachovania. Niektoré sú úplne v ruinách a iné sú celkom dobre zachované, čo je ale naozaj zaujímavé, je ich veľmi veľa na jednom mieste. Lepšie povedané na dvoch miestach. Jedno sa volá Nyaung Ohak a druhé Shwe In Thein.

Dolu hneď v dedine sú ruiny pagody Nyaung Ohak, čo by sa dalo preložiť ako skupina banyanových stromov. Tie už mnohokrát až vrástli do stavby pagody a spojili sa s ňou v nerozlučnú dvojicu. Niečo podobné, ale v ešte väčšom rozsahu môžete vidieť v Kambodži, v Angkor Wat.

Potom treba ísť trochu do kopca do kláštora Shwe In Thein. Vedie k nemu zastrešená cestička dlhá asi 700 metrov. Keď sa dostanete na vrchol kopca naskytne sa vám nevídaný pohľad na asi tisíc stúp nastavaných jedna vedľa druhej. Vraj ich je presne 1054. Kláštor bol postavený niekedy v priebehu 17. a 18. storočia, ale najstaršie stúpy pochádzajú až zo 14. storočia. V strede objektu je budhistická svätyňa s posvätnou zlatou sochou sediaceho Budhu v meditácii.

Potom sme sa vybrali tou istou cestou po rieke s haťami, ale tentokrát dolu prúdom. Našim cieľom bola pagoda Hpaung Daw Oo.

Pagoda je postavená tak, že dolu sa nachádzajú obchody, prevažne so suvenírmi a náboženská časť je nad nimi. Nachádza sa tu 5 malých pozlátených sôch Budhu. Veriaci ich po stáročia ozdobovali lístkami z tepaného zlata, čo viedlo k tomu, že sochy už ani nevidno. Toľko je na nich nacápaného zlata, že ich pôvodnú podobu si môžete pozrieť iba na starých fotkách, ktoré visia po stenách. Lepiť na sochu zlaté lístky je privilégium mužov. Ženy to majú zakázané. Niekedy vidno, ako cez sochu prehodia kus oblečenia, potom ho zase dajú dole, ale vezmú si ho naspäť domov a oblečú ho na svojho domáceho Budhu. Takto si domov donesú šťastie a požehnanie.

Drevený kláštor Nga Phe Kyaung známy aj ako kláštor skákajúcich mačiek je najväčšia a najstaršia celodrevená budhistická stavba postavená na jazere Inle. Mnísi sa asi nudili a tak naučili mačky skákať cez kruhové drevené obruče. My sme nemali šťastie vidieť takéto predstavenie, asi sme už prišli dosť neskoro popoludní. Alebo to tu už jednoducho nefunguje. Starí mnísi už pomreli a noví sa radšej hrajú s mobilom ako s mačkami. Ale mačky sme videli. A je tu aj veľa sošiek a postavičiek Budhu a iných božstiev, proste vôbec nie prísny a striktný kláštor, ale veselé miesto, ktoré turisti mimoriadne radi navštevujú.

Prikladám ešte videozostrih z našej poznávacej plavby po jazere Inle. 

Večer sme sa boli pozrieť v bábkovom divadle. Mjanmarské bábkové divadlo má dlhú tradíciu. Začalo to niekedy v 15. storočí a vraj na scéne sa odohrávali dlhé, niekoľkohodinové či dokonca niekoľkodňové príbehy. Bábky používané v divadle sú vyrezávané z dreva, majú ohybné kĺby, v ruke často meč alebo dáždnik a oči im svietia nadšením, lebo sú zo skla. V našom divadle sme mali iba jedného bábkoherca, ktorý vždy hral iba s jednou bábkou. Bol to teda svojim spôsobom monológ jednej postavičky, ktorá svoj príbeh vyrozprávala bez slov, iba tancom. Aby sme predsa len aspoň tušili, o čo v príbehu ide, tak nám to bábkoherec najprv stručne vysvetlil. Potom pustil hudbu, zdvihol oponu na pódium skočila nejaká postavička. Tá sprievodná hudba, to bola nejaká veľmi stará platňa s veľmi starou nahrávkou piskľavej, plechovo znejúcej barmskej tradičnej hudby. Medzi jednotlivými skladbami bolo ťažké rozpoznať, či je to stále tá istá skladba, alebo už iná. Bábkoherec už bol starší pán a pripadal mi ako nadšenec, nie celkom ako profesionál, aj keď on hovoril, že to robí už 40 rokov a že to zdedil po svojom otcovi. Divadlo navštívil okrem nás dvoch iba jeden pán, ktorý mi pripadal tiež dosť zvláštny. Mal som pocit, že tam chodí každý deň.

Čaká nás posledný článok o našej návšteve v Mjanmarsku, v ktorom sa opäť vrátime do jeho najväčšieho mesta, Yangonu, ale navštívime aj jeho okolie.

Lubo Repka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kto je Norbert Bödör?

Norberta Bödöra obvinili v kauze Dobytkár miliónových úplatkov.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico sa chystá na SĽOP

Ak chce niečo rekonštruovať, bude musieť začať od seba.


Už ste čítali?