Sto dní počas koronakrízy na ostrove Phuket v Thajsku.

Autor: Lubo Repka | 29.6.2020 o 15:11 | Karma článku: 8,14 | Prečítané:  2648x

Do Thajska sme prileteli z Bangladéšu 20.3.2020 a presne po sto dňoch, 28. júna sa nám podarilo vrátiť naspäť na Slovensko. A tak sme na ostrove Phuket prežili to najťažšie obdobie Covid-19 karantény. 

V marci sme boli v Bangladéši na desaťdňovej ceste. Dvadsiateho marca v deň odletu z Dháky sme už boli nervózni. Raňajky nám umožnili iba v hotelovej izbe, do reštaurácie už nás nechceli. Po raňajkách sme hneď išli na letisko. Naši sprievodcovia po Bangladéši nám oznámili, že dostali príkaz ostať doma v karanténe (domysleli sme si, že kvôli nám) a tak nám objednali obyčajný taxík, aby nás odviezol na letisko. Samozrejme sme to akceptovali aj napriek pôvodnej dohode, ktorá hovorila o prevzatí na letisku v prvý deň a odovzdaní na letisku v deň posledný. Vedeli sme, že nielen pre túto cestovnú agentúru, ale aj celý Bangladéš budú nasledujúce mesiace ťažké časy.

Na letisku nás čakalo nepríjemné prekvapenie. Úradník nás odmietol zobrať do lietadla, vraj nemáme víza do Thajska. Darmo sme argumentovali, že my víza nepotrebujeme, občania našej krajiny smú cestovať do Thajska na 30 dní bez víz. Dal nás bokom, že sa poradí so šéfom. Tak sme tam ďalších 20 minút postávali a v hlavách sa nám rodili hrôzostrašné predstavy o tom, ako tu počas nadchádzajúceho ramadánu strávime v karanténe dva, možno tri mesiace. Nakoniec šéf dospel k záveru, že letieť môžeme. Zákaz letov do Thajska vtedy mali iba občania Talianska a asi troch ďalších krajín Európskej únie, Slovensko medzi nimi nebolo.

Z Dháky sme leteli do Bangkoku a tam sme prestúpili na lietadlo smer Phuket, ktorým sme sa šťastne a bez akýchkoľvek problémov dostali až na Phuket. Bolo 20. marca 2020. Zo začiatku všetko vyzeralo optimisticky. Reštaurácie fungovali normálne, pláže boli plné turistov.

Prvého chorého zaznamenali v Thajsku už 31. januára. Boli jednou z prvých postihnutých krajín po Číne. Thajci už vtedy mali vytvorené inštitúcie, ktoré situáciu monitorovali a pripravovali reakcie vlády v prípade zhoršenia situácie. To sa stalo až v polovičke marca, práve keď my sme cestovali po Bangladéši.

15. 3. mali v Thajsku 32 nových prípadov, celkovo od začiatku dovtedy 114 prípadov. Vyliečených hlásili 37, jedného mŕtveho. To už v Európe vypukla naozajstná pandémia. Thajsko sprísnilo podmienky vstupu do krajiny zo štátov ako bolo Taliansko, Španielsko. Od 17. marca zatvorilo rizikové podniky a miesta, kde sa zhromažďovalo veľa ľudí. Lety do krajiny a aj v rámci Thajska zatiaľ fungovali ako obvykle, preto sa nám bez problémov podarilo dostať na Phuket. Všade už boli prijaté prísne hygienické opatrenia a všetci nosili masky.

Situácia sa ale naďalej zhoršovala a tak 24. marca bol vyhlásený výnimočný stav. Bol vyhlásený úplný zákaz nočného vychádzania v čase od 20,00 do 4,00 ráno, cez deň bolo povolené iba nakupovanie v obchodoch, reštaurácie, obchody, pláže, bazény všetko bolo zatvorené. Ľudia zmizli z ulíc, ruch ustal a turisti, ktorí ešte v krajine ostali (najmä Rusi) sa hromadne vracali domov repatriačnými letmi.

Tí turisti, ktorí tu ostali začali mať problémy s vízami. Platnosť im končila a museli žiadať o ich predĺženie, čo je dosť administratívne náročný proces. Na úradoch sa tvorili fronty a množstvo ľudí, ktorí sa tam stretávali bolo zdrojom možných ochorení. Thajská vláda ale naťahovala proces uvoľnenia donekonečna. Bolo na to veľmi veľa sťažností, cudzinci vládu ostro kritizovali, ale nič sa nedialo. Už sme začali mať obavy aj my, lebo naše bezvízové povolenie k zotrvaniu v Thajsku pomaly končilo. Od 20. marca sme bez víz mohli ostať do 19. apríla, potom by sme porušili zákon. Odísť sa ale nedalo. Nakoniec prišlo dlho očakávané rozhodnutie o vízovej amnestii, ktorá bola vyhlásená do 31. júla. Krajiny v okolí, ako napríklad Kambodža alebo aj Bangladéš udelili vízovú amnestiu pre turistov takmer okamžite s inými prijatými opatreniami. Mali sme proste pocit, že boli k turistom ohľaduplnejší.

V apríli sa koná najväčšia oslava, príchod Nového roku. Songkran. Každý rok, keď sme tu v tom období boli to bola najväčšia sranda, akú si viete predstaviť. Prirovnal by som to k našej veľkonočnej oblievačke v časoch asi pred sto rokmi a vynásobil desiatimi. Na uliciach sa všetci oblievajú vodou, lebo to prináša šťastie po celý ďalší rok, rodiny sa navštevujú a ľudia cestujú. A tomu musela v tejto situácii thajská vláda zabrániť, preto bol tento inak štátny sviatok zrušený, zakázaný. Okrem toho bolo úplne zakázané cestovať mimo svojho bydliska. Jednotlivé provincie boli od seba izolované a provincia Phuket, keďže ide o ostrov spojený s pevninou iba jedným jediným mostom, letecky alebo loďou bol úplne odrezaný od sveta. Okrem toho sa nesmelo cestovať ani medzi okresmi v rámci Phuketu. Hotely boli zatvorené. 

A ako to vyzeralo v našom nemenovanom hoteli? Hlavná budova bola zatvorená, záhrada a jej bazény postupne pustli a menili sa na prírodné jazerá. Ďžungľa si brala naspäť, čo jej ľudia vzali, vracali sa vtáčiky, ktoré som tu doteraz nikdy nevidel a prišli aj opice. Svojim spôsobom tu bolo ešte krajšie ako v plnej prevádzke.

Karonský budhistický kláštorný komplex za ostatných pár rokov vyrástol do krásy. Často sa v jeho areáli konajú večerné trhy, ktoré teraz boli zrušené a namiesto trhov tu v určených hodinách rozdávali jedlo. Thajci sa disciplinovane postavili do rady a mnísi a dobrovoľní pracovníci rozdávali záujemcom balíčky s jedlom. Pre nás to bola výborná príležitosť nafotiť si Karon Temple (Wat Suvan Khiri Khet) v kľude bez davov ľudí.

Asi najhoršie obdobie prišlo so zákazom osláv Nového roka, ktorý oznámili 10. apríla a spolu s tým prišiel aj zákaz predaja alkoholu. Na desať dní. Všetko sa tu dialo zo dňa na deň, nikdy neboli žiadne opatrenia prijaté alebo oznámené vopred. Ten zákaz predaja alkoholu bol nakoniec predĺžený až do 3. mája. To bol deň, kedy došlo k prvým zmierneniam opatrení. Prakticky celý apríl sme strávili v našom apartmáne, hlavne na balkóne. Nesmeli sme sa ísť kúpať do hotelového bazéna, aj keď bolo isté, že tam nikoho nestretneme. Reštaurácie boli zatvorené a tak sme mohli iba raz začas vybehnúť na nákup do potravín alebo na trh. Obidve tieto miesta boli prísne hygienicky strážené, všetko sme museli robiť v ochrannej maske, pred vstupom na trh alebo do obchodu nám merali teplotu a museli sme si umyť ruky dezinfekčným mydlom. Doma sme si potom varili. Našťastie sme tam mali vlastnú kuchyňu. Veľmi nám pomohlo, že sme mali k dispozícii motorku.

Zmierňovanie prísnych karanténnych opatrení nám pripadalo veľmi pomalé. Stále bol platný zákaz používania bazénov, zakázaný bol prístup do mora a možnosti reštauračného stravovania boli veľmi obmedzené. Postupne bolo možné si kúpiť v reštaurácii, ak ste nejakú našli jedlo na domov (take away).

Aj v máji pokračovali veľmi prísne opatrenia. Až v júni bolo už umožnené používať bazény, more bolo stále zakázané a my sme nechápali prečo. Dokonca obchodné centrá boli otvorené skôr, ako bolo umožnené kúpanie v mori. V júni už bol zrušený zákaz pohybu medzi okresmi a tak sme začali chodiť na výlety po okolí.

Medzinárodné lety boli stále zakázané, až na výnimky. Tie tvorili repatriačné lety do a z Thajska. Do Thajska sa vracali domáci a veľa z nich bolo infikovaných. Všetci mali povinnú 14-dňovú karanténu. Cudzinci ale boli z týchto repatriačných letov vyňatí, nemohli sa vrátiť do Thajska aj keď tu roky žili, platili dane a mali tu svoje rodiny. To fakticky stále platilo až do nášho odletu.

Dňa 24. júna roku 2563 podľa thajského kalendára (samozrejme podľa nášho to je tento rok) uplynulo 30 dní bez lokálnej infekcie Covid-19. Štatistika k tomuto dňu bola nasledovná: 3 157 nakazených ľudí, 3026 vyliečených, 73 stále v nemocnici a 58 mŕtvych. Pre porovnanie napríklad štatistika dopravných nehôd je oveľa hrozivejšia. K tomuto dňu zahynulo na thajských cestách 7058 ľudí a 446788 bolo zranených. Ak sa vám to číslo dopravných obetí zdá hrozivé, tak vedzte, že vzhľadom na prísne karanténne opatrenia bol tento rok počet obetí výrazne nižší ako roky predchádzajúce.

Hľadali sme let domov a našli sme s Emirates cez Dubai let na 3. júla, tak sme si ho kúpili. To bolo niekedy okolo 15. júna a už 20. júna nám let zrušili bez ponuky inej možnosti. Bolo to pravdepodobne kvôli tomu, že Phuket International Airport zatiaľ slúžil iba pre domáce lety a obnovenie medzinárodných letov bolo v nedohľadne. Sledovali sme ale aj letisko v Bangkoku a odtiaľ občas odlietali lietadlá aj do Európy. Nakoniec sme našli jeden let, ktorý vyzeral ako zázrak. EVA Air leteli z Taipei do Bangkoku ako cargo, ale z Bangkoku do Viedne brali aj pasažierov. Tak sme to riskli a kúpili. K tomu sme si prikúpili let z Phuketu do Bangkoku na ten istý deň.

Ešte sme si museli načasovať Covid-19 testy, aby sme ich mali platné aj v čase príletu. Ich platnosť je len 96 hodín, teda 4 dni. Z toho vám hneď jeden deň ubudne, pretože idete na test a výsledok dostanete o 24 hodín najskôr. Takže vo štvrtok sme išli na testy, v piatok sme dostali negatívne výsledky do ruky a v sobotu sme už leteli do Bangkoku. Taxíky stále na Phukete nefungovali, ale cez domácich sa nám podarilo vybaviť odvoz, ktorý nás nakoniec vyšiel menej, ako by nás stál normálny taxík.

Na letisku Phuket nebol žiaden problém, nikto od nás nič nepýtal a odleteli sme včas, takže už o šiestej večer sme boli na letisku v Bangkoku. Tu sme museli čakať 5 hodín na otvorenie check-in prepážky. Personál nás dôkladne preveril, vystavenie leteniek trvalo dosť dlho, ale nakoniec od nás nechceli ani Covid testy a tak sme odovzdali batožinu a prešli pasovou kontrolou. Tá bola tiež podrobnejšia ako obvykle, ale bez akýchkoľvek pochybností nás pustili ďalej.

V celom lietadle nás bolo asi 20 alebo 30 pasažierov. Letušky sa o nás vzorne starali. Obsadenosť sedadiel bola roztrúsená po celom lietadle, takže sme mali pocit, že letíme sami. Let bol pokojný a ubehol nám veľmi príjemne, pretože sme sa mohli vystrieť aj na viacerých sedadlách.

Po prílete do Viedne sme museli prejsť pasovou kontrolou. Najprv boli úradníci, ktorí mali na starosť Covid-19 záležitosti. Pýtali sa nás hlavne na to, či ostávame v Rakúsku alebo len prechádzame. Keď sme vyhlásili, že len prechádzame a nikde sa nezdržíme a vydokladovali sme, že z letiska máme objednaný taxík domov do Bratislavy, tak nás pustili ďalej. Následná bežná pasová kontrola bola vybavená iba otázkou, či ideme domov a našou šťastnou odpoveďou, že áno, ideme domov.

K nášmu stodňovému pobytu mám ešte kopu fotografií thajských jedál, ktoré sme tam jedli a to či už v reštauráciách, na ulici alebo vlastnoručne navarených. O tom by som vám chcel napísať nabudúce. Lebo thajská kuchyňa je najlepšia na svete, hneď po tej našej slovenskej.

Lubo Repka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy advokáti pracujú zadarmo

Vznikol u nás prvý pro bono rebríček.

Stĺpček Jakuba Fila

Figa borová v podaní Igora Matoviča

Krajina si zaslúži mať príčetného premiéra.


Už ste čítali?