Na ostrove Roatán v Hondurase

Autor: Lubo Repka | 25.3.2021 o 2:23 | Karma článku: 4,62 | Prečítané:  697x

Islas de la Bahia je skupina ostrovov neďaleko pobrežia Hondurasu, ktoré tvoria jeden administratívny celok. Jeho hlavným mestom je Coxen Hole, mesto ležiace na ostrove Roatán.

Cesta k ostrovom nám trvala dva dni plavby. Dni na mori mám veľmi rád. Užívam si mierne hojdanie lode a pohľad na šíre more, nikdy sa toho neviem nabažiť. Hneď ráno vždy vybehnem na hornú palubu aj s fotoaparátom v ruke a dýcham morský vzduch. Na hornej palube je najlepší výhľad, ale musíte dávať pozor na tých, ktorí sa snažia aj tu športovať. Väčšinou chodia dookola po palube, ktorá je akoby bežecká dráha. Niektorí sú tak zdatní, že aj behajú. Samozrejmosťou je lodná posilňovňa a bazén.

Z ďalších aktivít, ktorým sa môžete v priebehu dňa venovať, spomeniem veľmi populárne kartové hry, casino, výuka tanca, ktorý si potom večer odskúšate na tanečnom parkete pri živej hudbe a podobne. Na lodi je vždy aj knižnica a organizujú sa aj kurzy varenia alebo vedomostné súťaže.

Ale ja milujem pozerať na more, sledovať lietajúce ryby a morských vtákov, ako sa ich snažia uloviť, alebo striehnem na veľké, nákladné lode a fotím si ich.

Súostrovie Islas de la Bahia tvorí dokopy 8 ostrovov a 53 malých útesov. Dôležité sú z nich tri hlavné ostrovy, na východe je to Guanaja, v strede najväčší Roatán a na juhozápade Utila. Býva na nich viacej ako 70 tisíc obyvateľov, ktorí na rozdiel od pevniny hovoria ako prvým jazykom angličtinou, teda nejakou jej karibskou variantou.

Súvisí to s históriou ostrovov. Ostrovy sú vzdialené od severného pobrežia Hondurasu 60 kilometrov. V roku 1742 sa tu usadili anglickí kolonisti pochádzajúci z Jamajky. Založili mesto Port Royal a do roku 1775 tu vystavali prosperujúce mesto. To sa nepáčilo Španielom a tak v roku 1582 zaútočili na mesto kanonádou a následne ho úplne vyplienili. Zbúrali všetkých 500 stavieb, ktoré tam osadníci postavili a tých, ktorí útok prežili, vysídlili. Ostrov potom ostal neobývaný asi 15 rokov.

V roku 1797 mali Briti problémy s otrokmi na ostrove Sv. Vincenta a tak sa rozhodli 5 000 z nich presídliť, resp. vyhostiť na pustý ostrov. Vybrali si Roatán. Sem ich deportovali a ponechali ich osudu.

V roku 1821 sa stredoamerické kolónie osamostatnili od Španielska a do svojho územia začlenili aj ostrovy v zálive. To sa zase nepáčilo vtedajšiemu guvernérovi Belize (vtedy Britský Honduras) a v máji roku 1830 ich obsadil a zabral pre britskú korunu. Z ostrovov sa stala britská kolónia. Na tlak verejnosti a hlavne USA nakoniec v roku 1859 Briti súhlasili s odstúpením ostrovov Hondurasu. Honduraská vláda mala ale dosť svojich starostí na pevnine a tak nič preto neurobila, aby administratívne prevzala ostrovy pod svoju správu. Až v roku 1861 sa konečne rozhýbala a ostrovy sa stali súčasťou Hondurasu. Samotní obyvatelia ostrovov si to poriadne ani nevšimli. Stále hovorili po anglicky a ctili si svoju kráľovnú, ktorou bola Viktória. Až keď kráľovná v roku 1902, zomrela všimli si, že britská vláda sa o nich vôbec nezaujíma. Napriek tomu až do roku 1932 odmietali honduraské občianstvo a cítili sa skôr Britmi aj keď už dávno platila dohoda medzi Britániou a Hondurasom, že každá osoba, ktorá sa narodí na ostrovoch automaticky dostane honduraské občianstvo.

A tak, keď sem prídete ako turista nemusíte vedieť po španielsky, stále veľa ľudí hovorí po anglicky. Aj si to udržiavajú, lebo v súčasnosti je pre nich turizmus popri rybolove hlavným zdrojom príjmov.

Ešte to chce trochu sa zmieniť o samotnom Hondurase, aby sme tomu lepšie rozumeli. Honduras (República de Honduras) ohraničuje na juhu Tichý oceán a na severe Atlantický oceán, a tak ak by ste chceli ísť po zemi zo severu Ameriky na juh, zákonite musíte prejsť územím Hondurasu. Pozemné hranice má s Guatemalou, El Salvadorom a Nikaraguou. Prevažnú väčšinu pevninského obyvateľstva tvoria mestici, teda miešanci indiánov a belochov, ale žije tu veľa čistých pôvodných obyvateľov a to sú potomkovia Mayov. Najvýznamnejšou mayskou pamiatkou je Copán.

Honduras má asi 8,5 milióna obyvateľov, ktorí sú veľmi chudobní. Podľa štatistiky z roku 2010 žilo pod hranicou chudoby asi 50% obyvateľov, ale situácia sa nezlepšuje, naopak zhoršuje. Štatistiky z roku 2016 už hovoria o 66% obyvateľov žijúcich pod hranicou chudoby. S chudobou súvisí aj vysoká kriminalita. A práve na ostrovoch je situácia o trochu lepšia. Aj čo sa týka chudoby, ale aj čo sa týka kriminality.

My sme navštívili iba Roatán, ten najväčší z ostrovov. Pristáli sme v prístave určenom pre výletné lode v meste Coxen Hole. Toto mesto má asi 5 tisíc obyvateľov a svoje meno dostalo po pirátskom kapitánovi, ktorý sa volal John Coxen alebo Coxon. Jeho obľúbeným miestom na prepadávanie lodí bol práve Honduraský záliv, kde ležia aj naše ostrovy. Na Roatáne vraj mal čosi ako základňu. Podieľal sa aj na vyplienení mesta Portobelo v Paname, za čo na neho vydal guvernér Jamajky zatykač. Niekoľkokrát ho chytili, ale vždy sa mu podarilo utiecť. No proste legenda, tak prečo po ňom nepomenovať hlavné mesto?

Mesto sa nachádza na západnej časti ostrova, ktorá je aj viacej obývaná ako jeho východná časť. My sme si vybrali výlet na východ, zlákalo nás šnorchlovanie a kúpanie v mori spojené s jazdou na koni. Proste relax. A ten sme aj dostali.

Čo sa týka jazdy na koni nie sme žiadni skúsení jazdci. Ja som už párkrát na koni sedel, ale vždy mi tam chýbal volant a hlavne brzda. Ale koník je pre mňa nádherné zviera a navždy budem závidieť tým, ktorí vidia svet z konského chrbta. Tu sme navyše mali prísľub, že z konského sedla uvidíme aj more a budeme jazdiť po brucho koní v mori. To len tak hocikde nezažiješ, vravím si. Ideme.

Potom som sa hneď prezliekol do plaviek a išiel šnorchlovať. Veď sme tu, v lokalite stredoamerického koralového útesu. Niekedy ho volajú aj Veľký mayský útes. Zaujímavé je, že práve tu došlo k prvému stretnutiu Španielov, a teda Európanov s Maymi. Stalo sa to v roku 1502, keď tu na ostrovoch zakotvil Krištof Kolumbus pri svojej poslednej plavbe do Indie (do smrti tvrdil, že objavil cestu do Indie, či bol o tom aj sám presvedčený pochybujem, ale mal v tom veľké peniaze a tak si nemohol dovoliť tvrdiť, že objavil nový svet, ako to už za jeho života vyhlásil Amerigo Vespucci). K stretnutiu došlo 30. júla na susednom ostrove Guanaja, ktorý nazval Isla de Pinos – borovicový ostrov. Kolumbus a jeho posádka tu vystúpili na breh a hľadali pitnú vodu. Keď sa na člnoch blížili k ostrovu uvideli veľké kanoe, na ktorého palube bolo 25 indiánov. Kanoe malo strechu z palmových listov. Indiánov viedol náčelník, ktorý tu mal aj svoje manželky a synov. Kolumbovi sa zdal oveľa civilizovanejší ako všetci ostatní domorodci, ktorých dovtedy stretol. Usúdil tak podľa ich správania, oblečenia, reči a medených zbraní, ktoré mali pri sebe. Pôsobili ako bohatí ľudia a miestni sa k nim správali s rešpektom. Dozvedel sa, že pochádzajú z bohatej krajiny, že nie sú z tohoto ostrova. Pôvodní obyvatelia týchto ostrovov neboli Mayovia, ale Payovia.

Ale zase som odbočil. Mezoamerický koralový útes je druhým najväčším koralovým útesom na svete. Najväčší je austrálsky Veľký bariérový útes. A tu práve pri týchto ostrovoch svojim spôsobom začína. Tiahne sa popri pobreží Hondurasu, Guatemaly, Belize a končí pri ostrove Cozumel v Mexiku. Žije tu asi 60 druhov koralov a viacej ako 500 druhov rýb a iných morských živočíchov.

Na miestny útes ma vyviezli motorovým člnom, ale cesta netrvala viacej ako desať minút. Pamela si chcela dopriať slnko tak som šiel sám, ale pridala sa aj jedna pani z Kanady a tak sme spolu s divemajstrom a kapitánom lode boli štyria. Miestny člen potápačského klubu sa potom s nami aj ponáral a ukazoval nám, čo si máme všimnúť. Dal som mu do ruky aj môj podvodný foťák a tak mám aj fotky. Ťažšie už bolo ho dostať naspäť, veľmi sa mu páčil.

Na záver nasledovalo popíjanie miestneho rumu a koktejlov z neho, takže cesta autobusom naspäť nám ubehla veľmi rýchlo. V prístave sme ešte mali chvíľku času a tak sme si tam dali aj miestne pivo a aj som si kúpil ručne robené originálne honduraské cigary.

Zajtra nás čaká Mexiko, konkrétne Costa Maya. Ale už nebudeme oddychovať, pustíme sa do skúmania mayských pamiatok. Musím poznamenať, že práve archeologické lokality, ktoré sme videli v týchto miestach ma nadchli pre celú mayskú kultúru a históriu a odvtedy mi nedajú pokoj. Chcem ich vidieť čo najviac.

Lubo Repka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?