Zakladajúce štáty USA – New York

Autor: Lubo Repka | 20.7.2021 o 20:03 | (upravené 22.7.2021 o 13:58) Karma článku: 7,27 | Prečítané:  2323x

Precestovať štát New York som mal už dlho v pláne. Samotné mesto New York som už navštívil niekoľkokrát, hlavne Manhattan, ale mňa to ťahalo na cestu autom popri rieke Hudson až k Niagarským vodopádom.

Táto séria článkov je o pôvodných 13 kolóniách, ich histórii a o tom, ako sa vytvárali Spojené štáty americké. Preto aj keď je toho veľa, čo vám chcem zo štátu New York ukázať, musíme sa najprv stručne oboznámiť aj s dejinami kolónie New York a s tým, ako sa stala jedným zo zakladajúcich štátov USA.

Prvým významným európskym moreplavcom, ktorý sa plavil vo vodách okolo Manhattanu a rieky Hudson bol Talian Giovanni da Verazzano. Už som ho spomínal v článku o Delaware, že si vôbec nevšimol veľké zálivy štátov Virgínia a Delaware, ale záliv rieky Hudson preskúmal celkom dôsledne. Zakotvil aj na brehu Manhattanu a možno aj na Long Islande. To bolo v roku 1524. O 85 rokov neskôr sem priplával so svojimi loďami Henry Hudson. Bol to Angličan v službách Holanďanov. Bol oveľa dôslednejší, vybral sa hore po prúde rieky, ktorá teraz nesie jeho meno a dostal sa až do miest, kde je hlavné mesto štátu New York, Albany. Vlastne ešte kúsok vyššie, až do miesta, kde sa spájajú rieky Hudson a Mohawk. Na základe jeho objavov sa Holanďania usadili v tejto časti nového kontinentu. Postavili tu pevnosti, ktorých úlohou bolo zabezpečiť mier a stabilitu pre obchod. Fort Nassau bola tam, kde je dnes Albany a Fort Orange chránil mesto Nový Amsterdam. Holanďania boli obchodníci, vymieňali rozličný tovar s domorodcami a ten dovážali do Európy. Boli to hlavne kožušiny. Územie od dnešného Manhattanu až po mesto Albany nazvali New Netherland a mesto v ústí rieky Hudson New Amsterdam. Vydržalo im to pekných 50 rokov. Potom prišli Briti a územie zabrali v mene svojho kráľa. New Amsterdam premenovali na New York a Fort Nassau nazvali Albany. Všetko na počesť budúceho kráľa Jamesa II., pôvodne vojvodu z Yorku a z Albany. V tom čase tu žilo asi 7 tisíc Holanďanov.

Najprv to teda bola dŕžava vojvodu z Yorku, ktorú mu dal do správy vtedajší kráľ Karol II. Až po jeho smrti sa trónu ujal pod novým menom James II. a z dŕžavy sa stala kráľovská kolónia. To bolo v rokoch 1686 až 1775. Kolónia prosperovala a to až tak dobre, že to klalo oči britskému parlamentu, ktorý sa v roku 1765 rozhodol uvaliť na kolónie dane. Bol prijatý tzv. Známkový zákon (Stamp Act), ktorý zakazoval používať iný papier ako vyrobený v Londýne. Kolónie museli dovážať tento predražený papier, všetky zmluvy, dokumenty, písomné listiny, ale aj noviny a časopisy, hracie karty proste všetko muselo byť na tomto papieri. Rovnalo sa to priamej dani, finančný dosah vôbec nebol pre kolónie zanedbateľný. V New Yorku sa kvôli tomu zišli zástupcovia všetkých trinástich kolónií a dohodli sa, že tento zákon budú bojkotovať. Tento spor nakoniec v roku 1775 prerástol do otvoreného vojenského konfliktu. New York sa v dôsledku svojej centrálnej polohy stal kľúčovým bodom. Z New Yorku bolo možné kontrolovať všetky rebelujúce kolónie. Briti zhromaždili najväčšiu flotilu 18. storočia (asi 30 tisíc ľudí) a poslali ju obsadiť New York. Velil jej generál Villiam Howe. George Washington ledva stačil z mesta ujsť. Briti sa tu síce usadili, ale ďalej sa nedostali. V okolitých kolóniách dostali výprask a postupne ich vytlačili aj z New Yorku. Americká vojna o nezávislosť trvala od apríla 1775 do septembra 1783 a skončila úplným víťazstvom revolučných vojsk pod vedením Georga Washingtona.

Toľko stručne ku koloniálnej histórii tohoto štátu. Teraz si ho poďme pozrieť. Už som spomenul, že mesto sme už videli, ale New York môžete navštíviť aj stokrát, aj tak tam vždy nájdete niečo nové. Preto sme začali opäť na Manhattane. Mali sme naň vyhradený iba jeden deň, tak kam ísť? Vyhrali to dve múzeá a Piata Avenue.

Ešte nikdy som nebol v Metropolitan múzeu a to mi nedalo spať. Ja totiž múzeá milujem. A toto múzeum je najväčším múzeom v USA. V 17 oddeleniach je tu vystavených asi 2 milióny exponátov. 

Založené bolo v roku 1870. Ešte stále platili určité reštrikcie a tak sme si lístky kúpili online vopred na presne určený čas vstupu do múzea. Po celý čas sme museli mať masku, ale inak sme nepociťovali žiadne obmedzenia.

Vzhľadom na jeho veľkosť nie je jednoduché sa tu zorientovať a nie je možné vidieť všetko. Musíte si vybrať, čo si chcete pozrieť a potom hľadať, kde to je. Mňa vždy zaujímala hlavne história a umenie a tak som si to namieril do gréckeho a rímskeho oddelenia, potom Egypt a zbrane. A samozrejme pôvodné americké umenie, ktoré je hlavne z obdobia Mayov a Aztékov alebo Inkov, ale aj úžitkové predmety a oblečenie severoamerických indiánov a ich portréty. Tie boli mimoriadne zaujímavé. A samozrejme sme si chceli pozrieť kolekciu európskych obrazov. Mali sme totiž čerstvú inšpiráciu z výstavy Beyond Van Gogh, ktorú sme videli v Miami. Je to putovná výstava, neviem či už bola v Európe, ale ak budete mať možnosť, určite si ju choďte pozrieť. Je to vlastne projekt virtuálnej reality, kde sa prechádzate po miestnostiach, na stenách ktorých sú premietané vizualizácie diel Van Gogha. Niekedy aj na podlahe a na plafóne. Famózne. No a potom dostanete chuť si znovu pozrieť jeho diela aj v nejakom múzeu a dokonca som si znovu pozrel aj film Smäd po živote.

Aby sme si pozreli ešte ďalšie Van Goghove obrazy, išli sme aj do MoMA – The Museum of Modern Art. A tak sme po Piatej Avenue rýchlym krokom smerovali do Strednej časti Manhattanu, kde sa múzeum nachádza.

MoMA je oveľa menšie múzeum a my sme chceli vidieť iba tú jeho časť, v ktorej sú vystavené obrazy impresionistov, tak sme to zvládli pomerne rýchlo. A hlavne videli sme, čo sme chceli. Múzeum sídli v modernej budove, bolo založené v roku 1929 tromi bohatými dámami. Prvou bola manželka Johna Rockefellera Abby, druhou Lille Bliss a treťou Mary Queen Sulivan. Mali ale smolu. V prenajatých priestoroch otvorili 7. novembra 1929 prvú výstavu. Bolo 9 dní po páde newyorskej burzy. Aj keď vystavovali diela od Van Gogha, Gaugina, Cézanna a podobných velikánov, návštevnosť nebola ako sa čakalo. Dámy, ako ich volali však vytrvalo pokračovali, uviedli diela Picassa, ktorý bol už vtedy slávny. V roku 1939 bola postavená moderná budova, kde múzeum doteraz sídli. Modernizované bolo v roku 1997 japonským architektom Yoshio Taniguchim, kvôli čomu bolo dva roky zavreté. Kvôli Covidu 19 v roku 2020 výrazne poklesla jeho návštevnosť, teraz sa všetko znovu rozbieha.

Ešte sme sa stihli poprechádzať po Piatej Avenue (Fifth Avenue) a potom sme sa s New Yorkom rozlúčili a metrom vrátili do New Jersey. Na druhý deň sme sa už autom viezli cez Staten Island, Brooklyn a Bronx popri rieke Hudson. Cieľom bolo mestečko Poughkeepsie, kde sme potrebovali prenocovať a chceli sme sa aj prejsť po moste pre peších cez rieku Hudson, ktorý tam je asi hlavnou atrakciou.

Cestou som mal veľké plány, pretože popri rieke Hudson je toho veľa čo vidieť, bohužiaľ sme sa museli prispôsobiť realite. Kvôli pandémii bolo skoro všetko zatvorené. A tak sme videli iba sídlo a záhrady usadlosti Lyndhurst a aj to iba zvonku. Dovnútra sa ísť nedalo.

Lyndhurst Mansion bola postavená v roku 1838 ako rodinné sídlo Williama Pauldinga juniora, ktorý bol dvakrát starostom New Yorku. Ako architekta si najal Alexandra Jacksona Davisa, ktorý dom postavil v romantickom, neogotickom štýle. Nazval ho „Knoll“, čo znamená pahorok, ale ľudia z okolia ho volali „Folly“, čo možno jednoducho preložiť ako hlúposť. Bolo to kvôli asymetrickým líniám a výklenkom a vežičkám...

Druhým vlastníkom bol bohatý veľkoobchodník John Merritt. Najal si toho istého architekta, aby plochu domu zdvojnásobil a dom premenoval na „Lyndenhurst“ podľa množstva lipových stromov, ktoré boli zasadené v záhrade. Pribudlo severné krídlo s vežičkou.

Posledným vlastníkom sa stal železničný magnát Jason Gould. Nehnuteľnosť kúpil v roku 1880 a jej meno skrátil na Lyndhurst. V roku 1892 zomrel a dom zdedila jeho dcéra Anna. Tá ho v roku 1961, keď umierala darovala štátu. Odvtedy je tu múzeum.

Anna Gould zdedila po svojom otcovi okrem tohoto domu aj ohromný majetok. V roku 1895 sa vydala za Paula Ernesta Bonifáca de Castellane a mala s ním dokopy 5 detí. Bonifác, ako ho budeme priateľsky volať, bol nezodpovedný človek. Premrhal asi 10 miliónov dolárov, kým sa s ním Anna v roku 1906 rozviedla. Teda za asi desať rokov desať miliónov. Potom sa vydala za Sagana. S našim Petrom Saganom asi príbuzní nie sú, tento sa celým menom volal Hélie de Talleryand-Périgord, Duc de Sagan a bol bratrancom jej prvého manžela. Keďže pochádzal zo šľachtickej rodiny honosil sa titulom markíz vojvoda zo Saganu. A kde sa nachádza kniežactvo Sagan? Prekvapivo v Poľsku. Po poľsky je to Księstwo Żagańskie, po nemecky Herzogtum Sagan. S ním mala Anna ešte dve deti. Anna skoro všetky svoje deti prežila, ale ani jedno netrpelo núdzou. Všetky sa dobre vydali alebo oženili, až na jedného. Syn Howard z druhého manželstva spáchal samovraždu, keď mu nedovolili sa oženiť pred dovŕšením 21 rokov. Anna pochádzala evidentne z bohatej, ale nie urodzenej rodiny, čo ju asi prenasledovalo celý život. Každému z nás niečo chýba, po čom túži.

Walkway Over the Hudson State Historic Park je most pre peších ponad rieku Hudson. Rieka Hudson je v týchto miestach široká asi ako náš Dunaj v Bratislave. Na prechádzku po moste som sa veľmi tešil. Postavili ho v roku 1889 pôvodne ako železničný most. V roku 1974 na ňom železničnú dopravu zastavili, lebo takmer zhorel pri požiari. Znovu ho otvorili až v roku 2009, ale už iba pre peších. Napríklad v roku 2017 sa po ňom prešlo 593 868 návštevníkov. V roku 2021 aj Lubo Repka.

Na druhý deň sme mali ako konečný cieľ hlavné mesto štátu New York Albany a iba jednu medzi-zastávku. Woodstock. Miesto, kde sa konal v roku 1969 najväčší hudobný festival v ľudskej histórii doteraz. A predpokladám, že už nikdy nebude prekonaný. Sem som proste musel ísť, aj keď to znamenalo pomerne veľkú zachádzku po nie najlepších cestách. Proste som tomu obetoval celý jeden deň našej cesty a samozrejme neľutujem.

Festival sa konal v dňoch 15. až 18. augusta roku 1969 na pozemkoch farmára Maxa Yasgura pri meste Bethel, tu v štáte New York. Pôvodne sa mal konať v meste Woodstock, ale miestni obyvatelia sa striktne postavili proti tomu a tak festivalu ostal Woodstock iba v názve. Namiesto pôvodne plánovaných 50 tisíc divákov sa festivalu zúčastnilo pol milióna ľudí. Aj napriek tomu, alebo práve kvôli tomu samotný festival skončil finančným fiaskom. Vstupenky sa síce predávali, ale kvôli obrovskému záujmu sa nakoniec stal free. Plot bol zrušený a každý, kto sa sem dostal si mohol vychutnať hudbu a atmosféru festivalu zadarmo. Zarobilo sa nakoniec na filme, ktorý bol o festivale nakrútený a na predaji 3-albumu, ktorý zachytával niektoré vystúpenia. Písať na tomto mieste podrobnosti o festivale pokladám za zbytočné, je o tom množstvo dokumentov a kníh. A aj na internete nájdete o festivale všetko, čo vás len môže zaujímať.

Pôvodný film z roku 1970 bol ocenený mnohými cenami. V roku 1994 bola vydaná jeho rozšírená verzia ako Woodstock: The Director’s Cut. V roku 2009 na 40. výročie bola táto rozšírená verzia ešte viacej rozšírená a teraz trvá film vyše 4 hodiny. Okrem 3-albumu bolo neskôr vydaných viacero albumov s jednotlivými interpretmi, spomeniem len Hendrixa, Santanu, CSNY... Všetko toto nakoniec prinášalo a doteraz prináša organizátorom dodatočné peniaze, takže áno, finančne festival nebol úspešný, akurát zarobil milióny dolárov neskôr a stal sa legendou.

Na mieste je teraz veľké múzeum, ktoré bolo otvorené v roku 2008. Sú tu vystavené dobové exponáty, premieta sa tu krátky, ale veľmi dobrý film o festivale a je tu samozrejme aj obchod so suvenírmi. 

V roku 1984 bol umiestnený spomienkový kameň na mieste, kde sa presne festival uskutočnil. Celé pole, kde sedeli diváci ostáva neobrobené a zachované tak, ako vyzeralo počas festivalu. Mali sme to šťastie, že sme sa stretli s manželským párom, ktorý sa festivalu zúčastnil. Sú to žijúci pamätníci, miestni obyvatelia Nick a Bobbi Ercoline. Ich fotografia sa ocitla na titulke albumu a ja som sa teraz mohol s nimi odfotiť a to priamo na mieste, kde sa festival konal.

Do mesta Albany sme sa dostali v podvečer. Ja som mal hlavu plnú dojmov z Woodstocku, ale našťastie som sa dokázal ešte pozbierať dokopy a pozrieť si hlavné mesto štátu New York. 

Albany je od New Yorku vzdialené 220 kilometrov a nachádza sa asi 16 kilometrov južne od miesta, kde sa rieka Hudson spája s riekou Mohawk.

Oblasť, kde sa teraz mesto nachádza bola kolonizovaná Holanďanmi. V roku 1614 tu postavili pevnosť Fort Nassau, ktorá kryla obchod s kožušinami. V roku 1664 prevzali nad ňou vládu Angličania a premenovali ju na Albany, na počesť vojvodu z Albany, ktorý sa neskôr stal anglickým kráľom Jamesom II. a kráľom škótskym pod menom James VII. Hlavným mestom štátu New York sa stalo v roku 1797. Je doteraz jedným z najstarších pretrvávajúcich osídlení z pôvodných 13 kolónií a má niečo vyše milión obyvateľov.

Na konci 18. a v 19. storočí bolo mesto centrom riečnej dopravy celej oblasti, nielen štátu New York. Keď v roku 1807 Robert Fulton vynašiel parník, lodná doprava sa stala hlavnou transportnou linkou medzi Veľkými jazerami a Atlantickým oceánom. Chýbalo iba vymyslieť, ako prekonať toky riek medzi mestom Albany a jazerom Erie. V roku 1825 to bolo vyriešené. Bol vybudovaný kanál Erie. Erie Canal je obdivuhodná stavba. Má dĺžku 584 kilometrov a 34 plavebných komôr, ktoré zabezpečujú vyrovnávanie hladiny vody. Zabezpečujú prekonanie výškového rozdielu 172 metrov a prepojenie jazera Erie v meste Buffalo s mestom New York a Atlantickým oceánom. Po mesto Albany sa dala rieka Hudson splavovať, od mesta Albany viedol novovybudovaný kanál až do mesta Buffalo do jazera Erie.

Z mesta Albany sme sa vybrali k Niagarským vodopádom, čo bude koniec našej cesty po štáte New York. Je to dlhá cesta, vyše 500 kilometrov a to sa ešte chceme zastaviť niekde pri dlhých jazerách (Finger Lakes). Nakoniec sme si zvolili Seneca Lake a mesto Geneva.

Jazero Seneca je najväčším z ľadovcových jazier štátu New York. Súhrnne ich volajú Finger Lakes, lebo majú všetky tvar prstu. Sú proste dlhé a úzke. Pomenované je po pôvodných obyvateľoch tejto oblasti, irokézskom kmeni Senecov. V súčasnosti ich žije asi 10 tisíc. Sú rozdelení do troch kmeňov, z toho dva sú v štáte New York a jeden v Oklahome. Asi tisíc ich žije v Kanade. V USA vlastnia kasína, aj kasíno pri Niagarských vodopádoch, takže vôbec nie sú chudobní. Ale aj tak by asi vymenili svoj terajší život za život prírodných ľudí, ktorým žili pred 500 rokmi. A vy nie?

No a dostávame sa pomaly k Niagarským vodopádom. Viete prečo majú ľudia žijúci pri Niagarských vodopádoch odstávajúce uši a ploské čelo? Ráno, keď sa zobudia nastražia uši, že čo je to za hluk. A potom si spomenú, že aha, veď Niagarské vodopády a udrú sa do čela. No a z toho majú ploské čelo. Keď mi tento vtip niekto povedal, a mal som asi 5 rokov, tak som ho vlastne nechápal. A túžil som odhaliť jeho tajomstvo. Po takmer 60 rokoch sa mi to podarilo. A viete, čo ma najviacej prekvapilo? Rieka a vodopády tečú opačným smerom, ako som si predstavoval. Rieka Niagara totiž tečie z jazera Erie do jazera Ontário a odtiaľ sa prostredníctvom rieky Svätého Vavrinca (Saint Lawrence River) vlieva do Atlantického oceánu.

Pri ústí rieky Niagara do jazera Ontário je pevnosť Old Fort Niagara. Bol to strategicky veľmi dôležitý bod. Pevnosť postavili už Francúzi, po prvýkrát v roku 1678. V roku 1726 sa z nej stala dvojposchodová stavba a do súčasnej podoby bola prestavaná v roku 1755. To ju ešte stále ovládali Francúzi. Do rúk Britov padla po 19-dňovej bitke v júli roku 1759. Ostala v ich rukách 37 rokov. V roku 1796 ju Briti museli odovzdať novovzniknutým Spojeným štátom. Ešte si ju nachvíľku vybojovali naspäť počas Britsko-americkej vojny v roku 1813, ale aj tak ju potom podľa mierovej zmluvy odstúpili USA. V súčasnosti je tu múzeum.

Ale poďme k samotným vodopádom. Oni sú vlastne tri. Dva sú výhradne na americkej strane (Bridal Veil Falls) a jeden, ten najväčší je medzi Kanadou a USA (Horseshoe Falls). To, že sú tri spôsobuje ostrov, ktorý leží uprostred rieky Niagara. Volá sa Goat Island (Kozí ostrov) a patrí USA. Preto tie dva vodopády medzi Kozím ostrovom a pevninou sú úplne na území Spojených štátov. Aj oni sú dva preto, lebo sú tam ešte ďalšie, menšie ostrovčeky, ktoré vodu rozdeľujú.

Geologicky vôbec nie sú staré, vznikli asi pred 12 až 13 tisíc rokmi pri roztápaní ľadovcov, kedy vznikli aj veľké jazerá. Roztopená voda z ľadovcov si potom hľadala cestu do Atlantického oceánu. Zeminu spláchli so sebou ale skaly a skalné podložie ostalo na mieste. Voda si ale vždy nájde svoju cestu a našla si ju aj rieka Niagara. Zamýšľal som sa nad tým, ako dlho toto všetko vydrží, koľko vody ešte vo veľkých jazerách ostáva, ale netreba sa obávať. Sú nepretržite doplňované vodou z riek, ktoré do nich vtekajú. Takže svet v tejto časti je v rovnováhe. Zatiaľ.

Vody je teda dosť, ale aj tak je tu jeden problém. Vodopády sa totiž pohybujú, nestoja na mieste. Erózia zeme pokračuje. Každý rok o 30 centimetrov. Vedci vypočítali, že asi za 500 tisíc rokov sa rieka Niagara sama zničí, odplaví zostávajúcich 32 kilometrov svojho podložia, ktoré jej zostáva do jazera Erie a vodopád prestane existovať.

V čase našej návštevy (máj 2021) bola americká strana otvorená aj keď tu nebolo toľko turistov, ako býva zvykom, ale Kanada bola ešte stále pre turistov zatvorená. To je v podstate unikátna príležitosť, aká sa asi tak skoro nezopakuje. Proste na kanadskej strane ani noha a my z americkej strany sme si to užívali.

Prvým Európanom, ktorý vodopády videl bol Francúz Samuel de Champlain v roku 1604. Videl ich z kanadskej strany. Ale prvý popis vodopádov urobil až belgický misionár Louis Hennepin v roku 1677. Pred ním ho síce videlo niekoľko iných misionárov, ale nepodali o tom, čo videli takú podrobnú správu, akú spísal Hennepin. O svojich cestách po severnej Amerike napísal niekoľko kníh.

V polovičke 19. storočia sa už rozvíjal turistický priemysel a neminul ani Niagarské vodopády. Ľudia začali cestovať len tak pre potešenie a zábavu. Na kanadskej strane bol postavený hotel Clifton, ktorý mal najkrajší výhľad na vodopády. 

Na záver sme si ešte pozreli mesto Buffalo.

V ďalšom článku si v rámci nášho oboznamovania sa s pôvodnými trinástimi kolóniami, ktoré vytvorili USA priblížime štát Connecticut.

Lubo Repka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?